Tears and Smile [Pozastavené]

36.

,,Tae," už niekoľkokrát po sebe som mohol za sebou započuť hlas môjho Hyunga,no nereagoval som. Iba som sa utápal v depresívnej aure a hlavu mal položenú na dedkovej linke z mramoru.

,,Kim Taehyung!" Ozvalo sa hlasnejšie,no teraz ma nepotešil už iba Jinovej hnev ,ale aj lyžička,ktorou som mal pôvodne už dávno jesť.

,,Au!" Zlomene som si pošúchal udreté miesto a neveriacky na neho hodil pohľad. To ma nemohol nechať utápať sa v mojom žiali? Pomaly tu človek nemohol ani rýchlejšie dýchať ako bolo zdravé.

,, Ešte ty sa urážaj," viditeľné pretočil očami a sadol si vedľa mňa. Nespokojne si vydýchol a zasa na mňa pozeral tým káravým pohľadom. Ježišku na Križku,ak mu nestrelíš ty,tak to spravím ja.

No nemohol som. Na smrť som sa posielať ešte nechcel. ,,Neviem kto tu bol udreté lyžicou,hyung."

,,Zabudol si, že to bolo zaslúžené! Keby normálne ješ,tak ti nič také nehrozí," rozhodene mi vysvetľoval a popritom opäť chytil lyžičku do ruky. Pomaly ale isto z nej dostanem reálne traumu.

,,Dobre, dobre,ale keď ja.... Proste niesom hladný."

,,TaeTae, žiadne také. Musíš niečo do seba dať. V poslednej dobe ješ strašne málo a si ešte tenší ako predtým," rukou mi ďobol do brucha a ustarostene na mám pozrel.

,, Aspoň budem fit."

,,Max tak podviživený. Neber si to zle, ja sa len naozaj bojím o tvoje zdravie. A teraz máš ešte horšie stravovacie návyky."

,,Dal by som si zmrzlinu," odignoroval som jeho monológ. ,,To už vôbec nie. Veď máš cukrovku."

,,A?! Sakra, všetko sa mi v tom živote len dojebe."

,, Kašli na Jungkooka, nájdeš si lepšieho a-"

,,Jin Hyung,tu nejde len o neho. Čím som si to zaslúžil? Čo ma pohlcuje karma z minulého života? Akoby tebe bolo,keby sa k tebe každý chová ako ku kusu handry. Som človek a mám city,tak prečo som každému len na smiech a uspokojenie?"

Nevydržal som to. Moja ochranná bariéra sa zlomila a kričal som. Kričal som na jediného človeka, ktorý mi bol vždy oporou. Ktorý sa mi snažil porozumieť.

,,Hyung,ja-"

,,To je v poriadku,Taehyungie. Máš pravdu. Nezaslúžiš si to a presne preto sa potrebuješ dať dokopy," jemne ma pohladil po chrbte. Bolo to naozaj pekné,no vedel som, že mi slová nepomôžu.

,,Potrebujem," vydýchol som a pozeral pred seba. Potreboval som sa predovšetkým odpútať od môjho smútku. Hlavou mi preblisol jednoduchý nápad.

,,Hyung,môžeš ísť pokojne domov,dakujem ,že si došiel, " odsunul som sa od stola a sledoval jeho prekvapenú mimiku tváre. ,,Akože-"

,,Mám jedno miesto,ktoré ma iste upokojí,len... Potrebujem byť sám, " vysvetlil som s trasúcim sa hlasom. Nechcel som,aby sa na mňa hneval.

,,Dobre Tae. Nechám ťa,ale keď sa vrátiš domov voláš mi. Opováž sa vypariť niekam a nedať mi vedieť, "pohrozil mi varovne Jin. Ticho som prikývol na čo sa mu značne uľavilo a mohol som sa vybrať na moje miesto.
,,
,
,
,
,
,
,
,
,
,
Bolo to už zopár mesiacov čo som tu nebol. Malé jazierko skrývajúce sa za hustým krovím bolo mojím pokladom. Hoci bola ešte zima i tak som chcel aspoň pri vode posedieť.

Keby som stále s mojím svalnatým zajacom zobral by som ho sem. Povzdychol som si. Asi ma ten pocit aký som s tým chlapcom zažíval tak ľahko neprejde. A možno vôbec.

Predral som sa cez husté kríky a povzhliadol som na jazero. Mesiac sa krásne v ňom odrážal a tichý vetrík mi zahral melódiu matky prírody.

,,Taehyung?" Z duševného pokoja ma vyviedol známy hlas. Pozrel som sa doľava, smer od ktorého to vychádzalo ,a bol som na mále od toho, aby som sa zosypal. ,,Junghyun,hyung?" Vytreštil som oči a snažil sa ho premeriať v odraze svetla.

,,Myslel som si,že sem nikto nechodí."

,,Nápodobne," odvetil som odmerane a stále sa spamätával z toho,že tu sedel.
,,Zvykol som sem chodiť s Jungkookom ,keď sme boli menší. Rodičia nás tu väčšinou nenašli."

Super.

Už aj moje pokazené plány musel Jungkook svojou známosťou okolia dodrbať.

Pokývol som hlavou a napokon som sa usadil vedľa  Junghyuna. ,,Oh,prepáč,že som ho spomenul. Asi o ňom teraz chceš počuť čo najmenej," ťažkú ruku mi položil na kostnaté plece a aj cez to,že som vodu pražil pohľadom,som mohol cítiť ako sa na mňa pozerá.

,,Takže vieš o tom aj ty," hlesol som bez rozmýšľania. ,,Som jeho brat. Viem skoro o všetkom. "

,,Neber si to zle hyung,ale prišlo mi,že spolu toľko nevychádzate," snažil som sa byť opatrný. Ak boli Junghyunove nervy rovnaké ako Jungkookove,už by som ležal na dne jazierka.

,,Máš pravdu,Tae. Nevychádzame vôbec. "

,,Oh,prepáč,nechcel som-"

,,Nechcel si mi povedať pravdu? Neboj sa,nie je to tvoja vina. Vždy to tak bolo. Asi mal tú tichú nenávisť voči mne už vrodenú. A ani sa nečudujem. Porobil som hlúposti rovnako ako on. Ale to neznamená, že sa o môjho malého bratčeka nebudem zaujímať. "

Bolo mi ho úprimne ľúto. Ja som súrodenca nikdy nemal a závidel som to každému jednému človeku,ktorý nebol sám. No bratia Jeonovci skôr fungovali ako z dvoch odlišných rodín.

,,Ja viem,že ma má rád. Aj keď... Teraz som mu určite veľmi ublížil. Len chcem aby si," v polovici vety zastavil a pozrel sa pred seba.  Vyzeral,že silno váha. A nie len vyzeralo,ale i jeho stisk ruky na mojom pleci hovoril za všetko.

,,Aby si ho chápal. On väčšinou reálne nemyslí to,čo hovorí. "

,,Čo sa na vete,že má inú a podviedol ma dá chápať inak?" Opäť ma to rozhodilo. Bol to nekonečný začarovaný kruh.

,,Tomu rozumiem,ale on vždy tak tajnôstkaril? Jednoducho,viem,že ho to časom bude srať a uvedomí si,že také tvrdé zaobchádzanie si nezaslúžiš.  A keď sa ti náhodou ospravedlní,tak ho vypočuj. "

,,Vypočuť? Hyung,naozaj si myslíš, že by som bol schopný ho po všetkom vypočuť?"

,,Dôveruj mi. On nie je zlý chlapec, len sa nevie ovládať. Možno to celé má iný význam," celú dobu sa mi pozeral do očí a telepaticky sa ma snažil presvedčiť o jeho vrave.

Vycítil som,že je niečo naozaj mimo. Bol až príliš presvedčený a vystresovaný. ,,Fajn." Pípol som. Junghyun mi venoval zmätený pohľad.

,,Ak k tomu príde, vypočujem ho. Len nemôže nikto počítať s tým, že to ľahko odpustím."

,,Už ho chápem, " vydýchol s jemným úsmevom a zapozeral sa na hladinu vody.  No ja som nerozumel. Celé toto mi prišlo ako nejaký hlúpy osud. Mohol tu sedieť smradľavý bezdomovec,no namiesto toho sa tu vyvaľoval starší  Jeon.

,,Myslíš si,že by na moje odpustenie počkal? Že by som mu vôbec za to stál?" Zmocnila sa ma stará nepriateľka nervozita. ,,Neviem. Nechcem ti robiť nádeje,no nechcem aby si sa toľko trápil. Daj tomu čas. Možno vás osud nejak privedie k sebe. Aj keď už nie ako partnerov,ale aspoň vysvetlenie. "

Osud? Zariadi mi aby ma opäť ten nádherný chalan hýčkal? Bolo až chabé,že som tomu chcel uveriť. Zlomené srdce sa ľahko nedá dokopy. Možno preto boli moje životné cesty vždy tak kostrbaté a môj rozum lietal v oblakoch.

Rovnako ako dedkove čarovné víly. Ich krásne úsmevy a roztomilé šatičky zahnávali fakt,že človeku môžu ublížiť.

A presne to sa stalo.

Podľahol som kúzlu Jeona Jungkooka.

Dobrú noc a krásne sny prajem<3 dúfam, že sa kapitolka páčila,^^