Lost Dream

1. Koniec existencie

Sú 2 hodiny ráno sedím na pohotovosti. Čakám kým ma zavolajú do vnútra. Vnútri je chlapík s rozbitou hlavou. Musia ho operovať. Ja tu zatiaľ sedím a vraciam. Sestričky mi chodia dávať nejaké lieky, ale nepomáhajú. Pri pohľade do kybla, ktorý mi dali tiež oni, mq napína ešte viac. Bolo by v poriadku keby že mám len brušnú chrípku, ale keď vyvraciate krv a kúsky neznámeho mäsa, tak to brušná chrípka nebude. Som strašne unavená a smädná. Točí sa mi hlava. Rodičia mi išli kúpiť vodu. Chce sa mi spať, no sestričky hovoria , že nesmiem zaspať. Ja si myslím, že spánok by mi aj pomohol. Pomaly sa mi zatvárajú oči. Žalúdok ma prestane konečne hnevať. Len tak tam sedím a pozerám sa do bielej steny. Rozmýšľam nad všetkým možným. Zajtra máme písať písomku z matematiky. Matematiku som vždy vedela. Len som nenavidela tie nudné dlhé hodiny. V triede nemáme ani hodiny. A naša učiteľka nám na začiatku hodiny zbiera mobili... Rodičia už prišli aj s vodou. Celú som ju vypila. Ešte som si aj grgla. Mamina sa tichúčko na tom zasmiala. Sedeli sme tam ešte asi 40 minút. Potom sa otvorili dvere aj s tým chlapom. Sestričky ho zaviedli na izbu. Doktor si ma zavolal. Rodičia museli ostať vonku. Nemotorne som sa dotackala na ordináciu. Sestrička mi musela pomôcť a aj zavrieť dvere. Bezvládne som si sadla na lehátko. Spýtal sa ma že čo mi je a tak ďalej. Zodpovedala som mu na všetko. Spravil mi aj rentgen plus CT vyšetrenie. Povedal mi že si ma tu nechá na týždeň na pozorovanie. Sestričky ma zaviedli na izbu. Rodičia mi rýchlo išli domov zobrať veci... Celú noc som nespala. A tak sa to opakovalo celý tyždeň v noci som bola hore a cez deň spala. Úprimne som sa bála v noci zažmuriť oka... Prišiel deň D a hodina H, čo znamenalo výsledky všetkých vyšetrení, ktoré som za celý pobyt absolvovala. Doktor prišiel na izbu. Bolo presne 10:00 ráno. V ruke držal papiere. Predpokladám, že sú to výsledky. Sadol si na kraj postele a spustil: ,,Claire, veľmi ma to mrzí, tvoja rodina bola s tým oboznámená dnes ráno. V tvojom tele sa nachádza vírus, ktorý ti rozožiera orgány. Pri presných výpočtoch a predpokladov ti zostávaju 2 mesiace života..." ostatné som už počúvala. Sedela som tam celá obrarená, tým čo mi povedal. Nechcelo sa mi tomu veriť. Celý život sa mi premietol pred očami a žiadna budúcnosť. Keď si na všetku tú minulosť spomeniete, zabudnete na všetko zlé čo sa vám kedy stalo. Bude existovať už len to dobré. Zlé zážitky ako by sa premenili na dobré alebo úplne zmizli. Jediné na čom záleží sa pominie a nikdy nevráti. Pretečie cez prsty a niet návratu, tým myslím život, existencia. Vedela som už ako malá, plne som si to uvedomovala, že nemôžme žiť naveky. Ale zomrieť v 16 je trochu nereálne. Hlavne pre malú 3 ročnú Clarie, ktorá stále sídli vo vnútri tej 16 ročnej. Predstavte si to žijete si život ako každý iný beztarostný teeneger a jedného večera sa povraciate a vďaka tomu vám zistia chorobu. Povedia, že máte len 2 mesiace. 2 mesiace. 2 mesiace, ktoré si totálne využijem, keď sú posledné môjho života. Vždy som rozmýšľala aké to je zomrieť a konečne sa to dozviem. Aj keď nie takým spôsobom akým by som pôvodne chcela.
*Je to moja prvá story dúfam, že sa bude páčiť. Každý comment aj votes poteší. Chcem vedieť či mám pokračovať*
-pinkunicornprincess-