AIDEN JAYDEN TORRES

Kapitola tretia

Neverím že po 3 hodinách sme to konečne dovyzdobovali. Práve je už dosť neskoro nato aby sme sa stihli vrátiť domov a prichystať sa. Podľa mojích výpočtov som mala tak 2 hodiny na prípravu. Lenže táto chata bola cca 25 minút cesty od nášho bytu. A chcela som sa ešte osprchovať samozrejme.

"Sav, prosím ťa poďme rýchlo lebo nebudem stíhať veď má poznáš. Na všetko mám čas a potom nič nestíham." prosíkala som Sav aby sme odtiaľto išli čo najskôr preč, pretože už teraz som nestíhala.

Olivia sa na mňa pozrela ako keby som povedala niečo nehorázne. " Vieš Madelyn, so Sav sme sa dohodli že si donesie veci sem a zostane už tu. Veď predsa aj tak by to zavadziala v tom vašom malom bytíku nieje tak?" poslednú vetu doladila uchechtnutím.

"Neviem čo by som si bez teba a bez tvojich skvelých nápadov počala Olivia" povedala som jej s dosť jasnou iróniou v hlase.

"Ja viem Mad." táto prezývka bola strašná a volala má ňou iba ona pretože vedela že keď to povie viem že niečo myslí vážne a nebude sa mi to páčiť.
"Veď predsa len si musíš začať zvykať na samotu nie?"

Niekedy je vážne mrcha.

Počkať. Takže aj ona o tom vedela skôr ako ja. Všetci vedeli skôr ako ja že budem bývať sama alebo s niekym cudzím.

"Prídem o ôsmej." a s týmito slovami som nasadla do Savannineho auta a išla smerom domov.

Jedna vec, ktorú najviac nenavidim je jazda autom keď som sama. Nemám z toho nikdy dobrý pocit. Cítim sa tak zraniteľné a zároveň rovno aj porazene.
Áno vyznie to divne ale celu cestu som vždy ticho ani si nikdy nezapne radio, pretože sa snažím čo najviac sústrediť na cestu aby sa nestalo niečo zlé.

Sav to vie a a aj tak má nechala ísť pre mňa dosť dlhu cestu samú. To jedine mi natom vadí. Samotná cesta autom.

Keď som konečne dorazila domov tak som hodila topánky do rohu chodby a išla som hneď do sprchy. Oholila som si všetko čo je možné a potom som ešte zostala v horúcej vode takú pól hodinku, pretože to bolo moc namáhavé sa z nej postaviť.

Aj keď je tam ten risk že budem meškať nevadí. Dnes som celkovo potom čo som bola s Oliviou nemala náladu na ňu ani na jej oslavu.

Keď som uznala za vhodné vyšla som zo sprchy.
Práve som si čistila uši vatovými tyčinkami keď sa bytom rozoznel zvonček.

Jediné čo je možné je to že to bude Savannah a prišla si pre niečo čo zabudla.

Išla som otvoriť dvere a rovno som jej začala hovoriť svoje.
"Sav ak si si niečo zabudla stačilo aby si mi zavola-"
V okamihu som stuhla v pohybe. Pretože toto Sav určite nebola. Sav totižto nemá tetovania skoro po celom tele a nemá ani take svaly ako dotyčný čo tu bol namiesto nej.

"Aiden neviem čo tu robíš ale prišiel si v nevhodný čas" povzdychla som si nadtým že je tu znova ten idiot.

"To vidím že som tu celkom v nevhodný čas keď si si kvôli mne nechala na sebe už len uterák" ten hlupák to mysli ironicky!
No keď mi došlo čo práve povedal som sa pozrela na seba a ešte stále som bola zabalená len v uteraku a v ruke držala tyčinky do uší.

"Preboha Aiden, zakry si oči a nepozeraj sa! Okamžite si ich zakry počuješ?" kričala som ako nejaká hysterka.

"Preboha ženská kľud. Nieje to nič čoby som už niekedy nevidel. Povedal by som že patríš celkom medzi tie slabšie kusy." On si má naozaj obzerá.

"Ty si ten najväčší idiot, ktorého poznám." hodila som po ňom topánku aby to malo väčší efekt.
"Idem sa prezliecť a prichystať tak si zatiaľ sadni na gauč a čakaj v obývačke." Hneď ako so odpovedala tieto slova Aiden urobil presne to čo som povedala.
No potom som si uvedomila že ja vlastne ani len netuším prečo tu je.

"Aiden?" Nič. Pozera telku a úplne má ignoruje. Kedy ju stihol vôbec zapnúť?
"Aiden?!" Stále nič.
"Aiden Jayden Torres!" Tentokrát na mňa pozrel. No nebol to príjemný pohľad. Nemá rad keď ho niekto vola celým menom tak ako ja. Netuším prečo to nemá rád on.
No ja to neznášam preto lebo moje stredne meno je Rawen.
Rawen. Je to meno ako pre nejakého zloducha, ktorý bol vyhnaný z ríše kúziel a odkázaný na doživotie bez šťastia a radosti.

"Čo chceš Rawen?" A je to tu . Vždy keď ho nazvem jeho celým menom on má názve len mojim stredným.
"Už miliónkrát som ti hovorila aby si má tak nevolal! A chcem to že čo tu sakra vlastne robíš?"

"Ja som ti milionkrát povedal, že mi je úplne jedno čo si myslíš a sedím ak si si nestihla všimnúť."

Myslím že keď pri ňom raz neumriem od zlosti tak už nikdy.

"Prestaň sa hrať na hlúpeho a normálne mi odpovedz." Fakt má to niekedy nebaví sa s ním takto doťahovať.
On má ignoroval. Zas a znova.

"Vieš čo dobre ako chceš. Chovaj sa tu ako doma veď prečo by aj nie. Keď teba nezaujíma čo si myslím ja nebudem sa teda zaujímať ani ja o to čo si myslíš ty. Takže ak by si bol taký zlatý tak keď budem hotová nechcem ťa tu vidieť!" To som už kričala na cely byt a zavrela dvere na svojej izbu takou silou, o ktorej som ani nevedela že ju mám.