AIDEN JAYDEN TORRES

Kapitola prvá

„Madelyn okamžite sem naklusaj, musíme sa vážne porozprávať." nie toto nie je moja mama. Je to Savannah pretože sa snažíme o spolunažívanie približne 2 mesiace a priznám sa vám že to vôbec nie je také ľahké ako sme si obe mysleli.

„Madelyn? Preboha mám pocit že niekedy tu bývam sama." toto bol už celkom otrávený tón. A verte mi že keď je Savannah nervózna tak sú aj všetci naokolo.

„Jéžiši Savannah prosím ťa ukľudni sa " postavila som sa zo svojej postele a pomalinkým krôčikom som išla do obývačky kde ma čakala už celkom nedočkavá osôbka.

„ Dobre mami som tu." odpovedala som jej so smiechom no keď som videla ako vážne sa tvári tak som sa snažila zachovať vážne aj ja. „Okej prepáč. Už ťa budem s plným vedomím počúvať a brať tento rozhovor vážne."

„Vieš neviem tak celkom presne ako začať." videla som na nej že je celkom nervózna a že sa jej tento rozhovor neuskutočňuje celkom najlepšie. „Alebo vieš čo kašlime nato preberieme to po tej oslave." Počkať čo? Už sa išla postaviť a myslela si že ukončila tento rozhovor aj keď ešte poriadne nezačal.

„Hej nie stoj. Dobre vieš že nenávidím keď niekto s niečím začne a potom z toho vycúva slovami už nič alebo vyriešime to neskôr. Tak láskavo prestaň sadni si naspäť, na tento gauč svojím zadkom a povedz mi o čom si sa chcela porozprávať." musela som sa zhlboka nadýchnuť po tomto menšom monológu.

„No vieš ja som ti chcela povedať a spýtať sa ťa či si ešte pamätáš ako sme sa raz rozprávali že keď nám to s Mattom vydrží tak by sme chceli spolu začať bývať? No tak ten moment nastal práve teraz. Ja viem ja viem. Je to narýchlo ale keď ti pomôžem budeme ti vedieť nájsť nejakú spolubývajúcu aj hneď." práve neviem či ešte spím a sníva sa mi nejaký zlý sen ale je to naozaj realita.

„Štípni ma do ruky." poprosila som ju aby som sa uistila.

„Madelyn šibe ti?"  spýtala sa ma ako keby som nejaký šibnutý človek umiestnený na psychiatrií.

„Proste to urob!" zvýšila som na ňu mierne hlas inak viem žeby to neurobila. „Hej au! Nie až tak silno. " skríkla som po nej pretože nebudem vám klamať to dievča má vážne silu.

„Láskavo teraz po mne nekrič. Ty si to chcela tak som to urobila. Nie je moja chyba že som celkom silná" odpovedala mi s jej čisto úprimným smiechom.

„Počkať takže to je reálne. Nie je to len sen v mojej hlave z toho že som pred spaním zjedla kyslé cukríky." skôr som to hovorila stene oproti mne a sebe ako Savanne.

„Ty si asi ozaj šibnutá. Keby ťa nepoznám od plienok tak volám záchranku, ktorá by mala trasu na psychiatriu."

Po tejto vete som jej venovala plnú pozornosť. „Ha-ha. Veľmi vtipné priam musím ísť cikať." povedala som s celkom jasnou iróniou v hlase.

„Madie no tak. Prosím povedz mi čo si o tom myslíš."

Odo mňa sa stále očakáva odpoveď? Aj som zabudla že riešime nejakú vážnu tému a nie môj odvoz na psychiatriu.

„No úprimne najprv si ma zaskočila ale priznám sa vedela som že tento deň príde. Preto nemám žiadne námietky akoby som aj mohla však?" v mojom hlase bolo cítiť neistotu. Nevedela som si predstaviť bývať bez Savanny ale ešte horšia predstava bola žeby som musela bývať s niekym úplne cudzím.

„Ale mám jednu podmienku." oznámila som svojej spolubývajúcej.

Videla som ako zatajila dych tak som sa pre seba usmiala.