AIDEN JAYDEN TORRES

Kapitola tridsiata piatá

Ráno sme sa zobudili a šli sme do školy. V škole sme sa nestretli a ani sme si nenapísali žiadnu sms-ku.

Keď mi poobede skončilo vyučovanie šla som na autobusovú zastávku lebo mi o 2 minuty šiel autobus.
Aiden sa mi celý deň neozval no ani ja jemu. Veď nemusíme byť spolu predsa každú sekundu nie?

Keď som prišla domov bola som rada, že už konečne niesom v tom preplnenom autobuse.
Savannah sedela v obývačke a pozerala niečo čo bolo v telke. Prešla som okolo nej a šla do svojej izby.
Tam som sa prezliekla do domácich vecí čo boli tepláky a veľké tričko. Potom som šla za ňou a sadla si pri ňu na gauč.

"Takže ty a Aiden čo?" povedala s pohľadom na telku.

Pozrela som sa na ňu a nechcela som tuto tému riešiť.

"Noo hej." pousmiala som sa lebo som si spomenula ako dobre sa s ním cítim.

"Nebudem klamať keď to poviem, že som tak trochu tušila, že medzi vami niečo je no netušila som, že tak rýchlo do toho obaja spadnete." nabrala si hrsť pukancov do ruky a dala si ich do pusy.

"Nikto do ničoho nespadol. No a neviem čo si tušila keď ešte pred mesiacom sme spolu prehovorili ledva jedno slovo." povedala som a pozerala sa na telku aj ja.

"Každý vieme svoju verziu, Madelyn." na toto som jej už neodpovedala.

"Čo to ide?" namiesto odpovede na jej poznámku som sa radšej spýtala načo sa to pozeráme.

"Neviem nejaká detektívka." skonštatovala. "Ozaj volala mi tvoja mama. Máš jej zavolať."

"Prečo nevolala mne?" prečo by moja mama volala Savannah a nie mne?

"Čo ja viem. Možno sa to len nevedela dovolať." pozrela som sa na mobil a bola pravda, že som od nej mala 5 zmeškaných hovorov.

Postavila som sa z gauča a odišla do svojej izby. Tam som vytočila jej číslo a čakala kedy zodvihne.

"Haló." ozvalo sa z druhej strany mobilu.

"Mami ahoj, prepáč, že som nezdvihala ale bola som v škole a zabudla som si zapnúť zvonenie." počula som ako si vydýchla a potom nejaký buchot v pozadí.

"To nevadí zlatko. Čo keby som to zavolala večer? Vieš som v práci a nemám moc čas volať a chcem sa ťa opýtať pár otázok." jej hlas bol milý ako vždy.

"Jasné mami. Ja sa aj tak pôjdem asi učiť do knižnice."

"Dobre. Máj sa zlatko, večer si zavoláme."

"Ahoj." usmiala som sa pre seba a potom zložila.

Moja rodina mi už naozaj chýbala. Asi sa ich spýtam či ich tento víkend nemôžem ísť navštíviť.

Keď som vyšla z izby Savannah som našla ešte v tej istej polohe ako predtým. Rýchlo som sa ešte vrátila do izby aby som si zbalila potrebné veci na učenie a s pozdravom som odišla preč. Ešte som Savannah povedala, že idem do knižnice a neviem kedy sa vrátim.

V knižnici nebolo veľa ľudí. No väčšinou som ich nepoznala. Napríklad dievča, ktoré sedelo v rohu. Alebo chlapca, ktorý práve mieril... ku mne?
Áno určite mieril ku mne.

"Ahoj." pozdravil sa mi, no ja som naňho len pozerala ako hlúpa.

"Ahoj." potichu som pípla.

"Som Terrel." divné, že sa prihovára len tak niekomu.

"Madelyn." odvetila som a ďalej sa venovala skokom knihám a zošitom.

"Si naozaj výrečná, už ti to niekto povedal?" sadol si oproti mne a položil si ruky na stôl.