Forgotten love [Kim Yugyeom FF]

20.

Kim YuGyeom

Od momentu, čo sme vstúpili do areálu zábavného parku, sme sa nevedeli prestať smiať. Či už na rôznych spomienkach a príhodách, ktoré sa nám vynárali z detstva a navzájom sme si ich rozprávali, alebo na udalostiach nie až tak dávnych, kedy sme sa zvykli hádať ako mačka a pes.

„Všetko odtiaľto vyzerá také malé.” prehovorila zrazu SeungJi, počas toho ako sme pomaly stúpali čoraz vyššie. Nemo som prikývol, keďže všetky slová má opustili pri pohľade predo mňa.

Horská dráha zatiaľ len pomaly stúpala, no čoraz viac sme sa približovali k najvyššiemu bodu a obaja sme vedeli, čo bude nasledovať. Pozrel som sa ma SeungJi a vedel som, že sa cíti tak isto. To nadšenie, adrenalin, očakávanie, ale tiež strach. Skôr než sme obaja začali kričať pri rýchlom klesaní, som SeungJi chytil za ruku a potom už len rýchlo zatvoril oči.

Jazda sa skončila skôr než som čakal a už sme obaja kráčali k ďalšej atrakcii. Skôr než sme k nej však stihli prísť sa pred nami zjavil Jackson s tým najšťastnejším pohľadom a ja som si hneď vynadal, že som mu vôbec hovoril, kam sa dnes chystám. Nečakal som, že sa tu zjaví.

Nebol však sám.

Nejakým spôsobom sa mu podarilo získať spoločnosť jeho dávno spomínanej blondínky, ktorá o neho doposiaľ nejavila záujem. Niečo sa však muselo zmeniť.

„To je ale náhoda. Čo vy tu?” vyškieral sa na mňa a potom sa nevinne pozrel na SeungJi, ktorá nič nechápala. Pochopiteľne.

„To by si mi mal ty povedať,” preriekol som na neho cez zaťaté zuby, „čo ťa sem privádza?” Môj pohľad pochopil, no už sa nedalo nič robiť, keď už sa tu raz zjavil.

„Toto je SonYa.” predstavil nám blondínku a mne venovať "veď vieš" pohľad, ktorý som radšej ignoroval.

Keď boli všetky formality za nami a všetci sme sa navzájom spoznali, rozhodli sme sa stráviť zvyšok večera spolu vo štvorici.

Zistil som, že SonYa je fajn baba a preto nechápem, čo tu robí s Jacksonom, ale aspoň vidím, aký je teraz šťastný. Vlastne som zistil, že mi nikdy pred tým nikoho nepredstavoval, čiže teraz to musel naozaj myslieť vážne.

Alebo aspoň vážnejšie než pred tým.

•

Nešoféroval som tak rýchlo ako zvyčajne.

Dobre, išiel som naozaj pomaly.

SeungJi zaspala a ja som s ňou chcel stráviť toľko času, koľko sa len dalo. Snažil som sa vyhýbať všetkým jamám v asfalte, aby som ju žiadnym prudkým pohybom nezobudil.

Čas od času, keď bola cesta príliž rovná, som si ukradol zopár pohľadov na jej drobné telo schúlené na sedadle spolujazdca. Určite ani ona nečakala, že zaspí, no mala za sebou dlhý deň a tiež už bolo dosť veľa hodín.

Na chvíľu mnou prebehla vlna strachu, čo povedia jej rodičia. Či mi budú nadávať, že som ju priviezol domov až tak neskoro. Potom ma však napadlo, že jej mama o tom vedela a práve naopak, určite bude rada, že už nie je viac taká nešťastná, ako bola spočiatku.

Keď ma začalo obiehať ďaľšie auto, nič som si z toho nerobil, no z ničoho nič začalo prudko spomaľovať a ja som tak musel necitlivo rýchlo zabrzdiť. SeungJi sa samozrejme hneď strhla zo spánku a prekvapene začala analyzovať situáciu.

Chcel som ju ubezpečiť, že sa nič nedeje a môže pokojne ďalej späť, no zo zadu sa na nás tlačilo ďalšie auto. To pred nami sa nás snažilo zastaviť.

Podozrieval som, že v tom má prsty JeongGuk a keď obe autá začali trúbiť, nebolo viac pochýb.

„Čo sa to deje?” povedala SeungJi neistým hlasom. „Musíme sa odtiaľto dostať čo najskôr.” zamrmlal som si viacmenej pre seba a pridal plyn. Vrazil som síce do auta pred nami, no získal som tým potrebný priestor, aby som sa spomedzi nich dostal.

Akonáhle sme už boli na prázdnej ceste, nespomaľoval som, lebo som videl, ako sa obe autá náhlia za nami. Cesty boli dnes takmer prázdne a mesto tiež zrovna nežilo.

„Potrebujem, aby si teraz zobrala môj mobil a zavolala Jacksonovi.” snažil som sa odbočovať pri každej možnej križovatke, aby sme sa ich čo najskôr striasli, no nanešťastie boli stále za nami.

SeungJi spravila, čo som jej povedal a potom, čo hovor dala na hlasitý odposluch, som zastavil v jednej slepej uličke.

„Ďakujem, teraz vystúp.” netrpezlivo som sa obzeral a tiež čakal, kým Jackson zdvihne.

„Čo?!” skríkla SeungJi, no nemali sme čas na diskutovanie a tak som sa len nahol cez ňu, aby som jej otvoril dvere a zdôraznil tak naliehavosť mojich slov.

„Prosím. Vystúp a počkaj, kým pôjdu za mnou. Potom sa vráť domov a ja ti zavolám, keď bude po všetkom.” pozerala sa mi hlboko do očí a sústredila sa, aby jej neuniklo ani jedno z mojich slov.

Roztrasene napokon prikývla a rýchlo vystúpila von. Venoval som jej posledný pohľad, ktorým som ju ubezpečil, že všetko bude v poriadku a vycúval som späť na hlavnú cestu.

Už boli takmer pri mne, keď som šliapol na plyn a viedol ich čo najďalej od SeungJi.

„Čo sa deje? Už som spal.” ozval sa konečne Jackson a ja som opäť prudko zatočil. „Tak to ma naozaj mrzí, ale ja tu mám celkom problém.” nemyslel som si, že úplne spracovával moje slová, ale pokračoval som. „JeongGuk sa na mňa zavesil, keď som viezol SeungJi domov.”

Za bieleho dňa by som si nemohol dovoliť ísť po meste takouto rýchlosťou, lebo by bolo plné áut.

„Došľaka, ten sa musí naozaj nudiť.” skonštatoval, no to mi nijako nepomáhalo. Všimol som si, že jedno z áut za mnou už nešlo, no pochyboval som, že by som sa ho tak ľahko zbavil.

„Nepovedal si mu, že tie peniaze už máš? Že sme ich zohnali?” hnev z môjho hlasu priam sršal, takže musel vycítiť vážnosť situácie.

„Chcel som, ale potom sme mali to dvojité rande a-, proste som si myslel, že to má čas.” v zúfalstve hľadal slová a hoci som ho chápal, teraz vo mne prevládal len hnev.

Ako takú dôležitú vec mohol odkladať? Sám som neveril, že moji rodičia súhlasili, no stalo sa. On mal len oznámiť JeongGukovi, že sme to vybavili a nech si dá pohov, ale ani to nezvládol.

„Okamzite mu choď zavolať, nech toto šialenstvo už čo najskôr sk-” príliž som sa rozčuľoval nad Jacksonom a podcenil som pozornosť, ktorú som venoval jazde, keď sa na mňa z prava vyrútilo auto.

Práve to, ktoré ma prenasledovalo, no potom sa niekam stratilo.

Chcel som sa mu vyhnúť, no v rýchlosti akou som šiel, to bolo priam nemožné. Stratil som kontrolu nad autom a pocítil silný náraz.

V ušiach mi pískalo, no z okolia som stále počul Jackson hlas, ktorý čoraz naliehavejšie niečo kričal. Všetky zvuky ku mne priliehali tlmene. Najprv hlasy, potom zvuk motora.

Nemohol som sa pohnúť.

O niečo neskôr, mohli prejsť sekundy, minúty, som počul sanitku. Niekto na mňa hovoril. Napriek tomu bolo všetko, na čo som dokázal myslieť len to, že SeungJi je v poriadku.

Je v bezpečí.

A to mi stačí.