Forgotten love [Kim Yugyeom FF]

8.

Kim YuGyeom

SeungJi sa chovala akosi zvláštne. Nevšimol som si to len ja, ale jej správaním bol zaskočený aj YoungJae.

Bola až nepríjemne milá dokonca aj ku mne. Keď už si začala pískať, nevydržal som to a išiel som za ňou.

„Čo sa ti stalo?” hľadel som na ňu, ako s vlhkou handrou utierala stôl. Ona sa len zasmiala a na chvíľu si prestala pískať, aby mi odpovedala. „Prečo by sa mi malo niečo stať?” pokračovala v pískaní, ktoré ma začalo neskutočne vytáčať.

„Podľa mňa by si mala ísť domov. Myslím, že si stále chorá.” až neskoro som si uvedomil, že som jej priložil ruku na čelo. Ona si z toho však nič nerobila a moju ruku zložila, čoho som nebol schopný ja.

Chcel som zmeniť tému, no otázka ktorá zo mňa vyšla určite nebola tou vhodnou. Nechcel som byť ten, čo jej oznámi, že jej úžasný frajer ju s najväčšou pravdepodobnosťou podvádza.

Prečo som sa musel spýtať zrovna na neho?

„Čože?” zaskočená mojou otázkou sa dožadovala vysvetlenia, ktoré som jej však nechce dať.

„Ale nič.” rýchlo som sa otočil a chcel som sa ísť spýtať YoungJaeho, prečo som taký hlupák. Stratený v myšlienkach som však nevnímal, že SeungJi to nenechala len tak a chcela vysvetlenie. Nanešťastie ma zo zamyslenia vytrhol až náraz do útlej postavy predo mnou.

Podvedome som ju zachytil, aby nespadla, no obaja sme zostali na toľko v šoku, že sme sa ani nepohli. Cítil som jej splašený dych na svojej tvári a tak som vedel, že nie som jediný, s ktorým to niečo robí.

Z diaľky k nám doľahol zvuk otvárajúcicj sa dvier a SeungJi to zrejme počula tiež a hneď sa otočila, no ja som z nej nemohol odtrhnúť svoj pohľad. Nevedel som pochopiť ako môžem niečo takéto cítiť pri človeku, o ktorom viem, že ho nenávidím. Neviem, čo so mnou robí, ale nepáči sa mi to.

„Zbohom moja dobrá nálada.” prehovorila do ticha a keď som sa pozrel kam aj ona, musel som sa premáhať, aby som nevybuchol do smiechu.

Stála tam totiž JaYoung a keď som si uvedomil, že som stále držal SeungJi, hneď som pochopil, prečo sa JaYoung tak tvárila.

So SeungJi sme sa od seba vzdialili, ale nespravil som to kvôli JaYoung. Nemá byť prečo naštvaná, lebo medzi nami absolútne nič nie je. Len za mnou neustále chodí.

Na pozdrav ma objala, hneď ako SeungJi odišla a ja som jej objatie len letmo opätoval. 

Už som nemal síl jej vysvetľovať, že musím pracovať a že tu nemá čo robiť. Trochu som dúfal, že každú chvíľu odíde a tak som si len robil svoju prácu.

SeungJi medzi tým vyšla z kuchyne a tvárila sa ako by ma ani nevidela. Vedel som si domyslieť, že za to môže prítomnosť JaYoung.

Všimol som si, že vždy keď sa vidia, navzájom sa začnú prepaľovať pohľadom, alebo urážať jedna druhú. Nikdy som sa však nedozvedel, čo spôsobilo tú ich nenávisť.

JaYoung sediaca kúsok odo mňa sa mi zdala ako úžasná príležitosť zistiť odpoveď. „JaYoung?” hneď ako som vyslovil jej meno, usmiala sa od ucha k uchu, „čo sa stalo medzi tebou a SeungJi?”

Hneď ako som spomenul SeungJi, jej tvár sa skrútila od znechutenia a chvíľu čakala, než mi odpovedala. „Nenávidí ma, odkedy som ju omylom obliala na tej párty. Nikdy pred tým sme sa nevideli, prisahám. Len sa na ňu pozri, rodičia jej kúpia, čo jej na očiach vidia. Takých ľudí naozaj neznášam.” rozprávala a obaja sme upriamili pozornosť na SeungJi.