Forgotten love [Kim Yugyeom FF]

6.

Kim YuGyeom

Len čo som z tej miestnosti vyletel, už pri mne stál Jackson a oznámil mi, že nás počuli pravdepodobne všetci. V tom momente mi to bolo úplne jedno. „Tá ženská ma jednoducho privádza do šialenstva!” skríkol som a dúfal som, že ma počuje aj ona.

„Hou hou, kamoško, v prvom rade sa ukľudni. Po mne kričať nemusíš.” začal sa smiať Jackson a to mi zrovna nepomáhalo ukľudniť sa.

„Takže čo sa stalo?” spýtal sa už vážne a ja som sa rukami oprel o pult a zhlboka dýchal. „Neuveríš, ale ona sa sťažovala, že nemá takmer nič na práci a vraj je tu zbytočne. Ja neviem, či je naozaj taká hlúpa, ale prečo by chcela pracovať, keď je chorá?! Podľa mňa by mala ísť rovno domov!!” pri konci už som opäť kričal a na Jacksonovej tvári som zaztrel pobavenie.

„ČO JE!” už mi aj on liezol na nervy. „Takže ak to správne chápem, ty si naštvaný, že je chorá a chce pracovať. Človeče a nepáči sa ti náhodou tak trochu?” Jackson sa opäť začal rehotať a ja som mu len venoval ten najprotivnejší pohľad. „Ale prosím ťa, zdá sa ti snáď, že môj typ?” odsekol som.

„No dobre a čo si jej potom povedal?” ďalej vyzvedal a ja som zrazu stíchol, ako ma začali zožierať výčitky. „Aby poumývala tu všetko umyla, keď sa nudí.” prezradil som mu ticho.

„Čože si??” neveril vlastným ušiam Jackson, „a si normálny? Veď sám si povedal, že je chorá, tak-” začal mi nadávať, ale ja som ho rýchlo prerušil. „Naozaj si myslíš, že niečo také spraví? Veď je tak rozmaznaná, že nerozozná od mopu ani hrable.” ukončil som tak našu konverzáciu a Jackson len pokrútil hlavou.

Celý deň na mňa hádzal tie jeho pohľady, aj keď som stále nechápal, čo tu vlastne robí. Mohol ísť pokojne domov.

SeungJi som vôbec nevidel, lebo som bol hlavne pri zákazníkoch a ona ostala vzadu, no bolo to tak dobre. Sám som nevedel prečo. Naše konverzácie jednoducho vždy končili hádkou.

Keď sa pri mne opäť vynoril Jackson, chystal som sa ignorovať jeho prítomnosť, no z ničoho nič prehovoril. „Vieš, kde je SeungJi?” spýtal sa ma naoko nezaujato.

„Nie, prečo?” tváril som sa, že ma jeho otázka netrápila, no opak bol pravdou a on to vedel tiež.

„Lebo vzadu umýva už asi tretiu miestnosť.” vysvetlil mi a mne chvíľu trvalo, kým som spracoval, čo sa vôbec deje. Naštvane som rozrazilo dvere do kuchyne a tam, v rohu miestnosti som ju uvidel, ako zrovna namáča mop do vedra s vodou a rukou si pretiera čelo.

Vyzeralo, že je na tom zdravotne o dosť horšie a pocit, ktorý som zacítil niekde hlboko hlboko v hrudi, boli výčitky.

Môže si za to sama.

To ona chcela niečo robiť.

Nie je to moja vina.

Nie je to-

Moje nohy sa hýbali skôr než som si to stihol premyslieť, keď som videl, že sa jej zatočila hlava. Bol som len kúsok od nej, keď sa zachytila o stôl a následne sa oň oprela.

Ako som tak stál pár krokov od nej, všimol som si drobné kvapky potu na jej čele a tiež jej pery, ktoré boli teraz celkom bledé.