Forgotten love [Kim Yugyeom FF]

19.

Kang SeungJi

„Zlatko? Si tam?” zaklopala mi na dvere mama. Odkedy som sa vrátila domov, neopustila som bezpečie svojej izby, v ktorej môžem nerušene premýšľať už dva dni. YuRi mi sem stále nosila kopu jedla, aj keď som nebola zrovna hladná.

Mame som sa neozvala a tak odišla preč a bola som rada, že sa nerozhodla vojsť.
Viem, že som sa pred YuGyeomom nezachovala zrovna najlepšie, no bola som v šoku a príliž veľa informácií, ktoré mi začali víriť v hlave len spôsobovali, že som nemohla rozmýšľať racionálne.

Mrzí ma, že som na neho tak vybehla, no to stále nemení fakt, že mi klamal a zamlčal pravdu. Neviem síce, ako dlho to vedel, no určite mal veľa príležitostí povedať mi pravdu.

Ako sa mu mám teraz pozrieť do očí? Po celý ten čas som ho chcela nájsť a zároveň som ho mala stále na očiach a nevedeli sme sa vystáť. Teraz po tejto nečakanej zmene okolností, sa budem v jeho prítomnosti naozaj cítiť zvláštne.

Nemám však dôvod stretnúť sa s ním, keďže v práci som už skončila. Nehovorím, že ho už nikdy v živote nechcem vidieť, ale sčasti som rada, že mám čas to všetko rozdýchať.

Po pár kolečkách, ktoré som spravila v izbe, som zistila, že byť zavretá medzi štyrmi stenami mi taktiež neprospieva. Nie som si však istá, či sa mi podarí nepozorovane a bez akýchkoľvek otázok vypariť von.

Za pokus to však stálo.

Bez povšimnutia som sa ale stihla dostať len po schodisko a už som počula mamu, ako na mňa kričí. Pravdepodobne začula ako hlučne a nemotorne som otvorila dvere.

Nezastavovala som však, lebo ma zatiaľ nevidela a stále si mohla myslieť, že to bol niekto iný. Len čo som ju ale zahliadla, nezostávalo mi iné, než vypočuť si, čo má na srdci.

„Ten YuGyeom naozaj vyrástol.” pokúšala sa zaryť do témy, na ktorú som ja rozhodne nemala náladu a preto už pri zmienke jeho mena som sa otočila na päte a dala sa na odchod.

„Viem, že sa o tom nechceš rozprávať, ale nie je toto presne to, čo si chcela? Nájsť ho?” pri jej slovách som zastavila a aj keď som vedela, že by som nemala, svoje slová som nedokázala zastaviť.

„Nie, nie je!” bleskurýchlo som sa na ňu otočila a ona od prekvapenia a možno aj z tónu môjho hlasu podskočila. „Nechcela som, aby to vedeli všetci skôr než ja a už rozhodne som nechcela, aby to bol niekto z môjho okolia! Nechcela som, aby to bol ...on.” priznala som a aj keď som neplakala, hrča v hrdle rozhodne ovplyvnila tón môjho hlasu.

„Viem, že vaše opätovné stretnutie neprebehlo zrovna tak, ako si si ho predstavovala po celé tie roky, ale to neznamená, že to je zle. Ešte pred týmto všetkým som z vás mala taký pocit, že spolu vychádzate dobre. Na tvoje narodeniny bol predsa tu s tebou. To by si nemala len tak prehliadať” pripomenula mi a to len prehĺbilo pocit viny, ktorý som sa doteraz snažila schovávať za hnev. Skvelé.

Viac som jej neodpovedala, lebo sme obe vedeli, že má pravdu a stále som bola odhodlaná, ísť sa prejsť a preto som sa dala na odchod. Opäť ma však zastavil jej hlas.

„Povedala som YoonHovi, aby ťa zobral na jedno miesto. Aspoň prídeš na iné myšlienky. Už ťa pravdepodobne čaká v aute.” oznámila mi a bez toho, aby mi dala čas na odmietnutie, odišla.

Keď som vyšla von, jej slová mi len potvrdilo naštartované auto kúsok predo mnou. YoonHo však nikde nablízku nebol, čo sa mi zdalo zvláštne, lebo mi vždy zvykol otvárať dvere.

Otvorila som si teda sama a sadla som si sa na zadné sedadlá priestranného čierneho auta. YoonHo už sedel na mieste vodiča a hneď ako som za sebou zabuchla dvere vyrazil.