Forgotten love [Kim Yugyeom FF]

9.

Kang SeungJi

„Ako sa má tvoja mama?” spýtala som sa zo zvedavosti a zároveň som dúfala, že jej touto témou nepokazím náladu. SuRin však presne podľa môjho očakávania zmizol úsmev z tváre.

Najprv si odkašľala a potom len pár slovami zhrnula jej zdravotný stav. V podstate som sa nedozvedela nič nové. Vedela som, že na tom nie je dobre.

Chcela som zmeniť tému, no nevedela som, čo povedať. Keď už som sa chystala prehovoriť, začala prvá. Určite jej tiež nebolo príjemné to ticho, ktoré sa medzi nami rozhostilo.

„Už si sa rozprávala s JaeHunom?” zaskočila ma svojou otázkou a ja som dvakrát otvorila ústa na prázdno.

„O čo som sa s ním mala rozpravať?” na mojom hlase bolo jasne počuť znepokojenie a čakala som na jej vysvetlenie, lebo som začala nadobúdať pocit, že vie niečo, čo ja nie.

„Necháp to zle. To ja len tak, či ti niečo nehovoril, keď ste boli spolu.” dopovedala a slamku z jej nápoja si priložila k perám, aby sa napila. Táto jej odpoveď ma však zanechala ešte nepokojnejšou.

„O čom to hovoríš? Nepovedal mi nič také.” mračila som sa a snažila som sa prísť na to, čo sa tu deje. „Vieš o niečom, čo by som mala vedieť?” položila som jej otázku, hľadiac jej priamo do očí.

Neviem čo presne sa v nich zračilo, no rozhodne mi niečo tajila. „Nie, zabudni na to. To ja len tak.” zasmiala sa a aj keď som najprv nechcela, nedala mi na výber a prešla na inú tému.

„Nie je tamto ten chalan z tvojej práce?” ukázala smerom za mňa a aj keď som z nej chcela dostať, čo mi tajila, pri jej otázke som sa zvrtla a pohľad mi hneď padol na vysokú postavu pri dverách.

„To snáď nie je možné.” zašepkala som si. Čo tu preboha robí? Už som sa ho naučila tolerovať, keď pracujeme, ale nemienim ho vídať aj počas môjho voľného času.

To, že kráčal k nám som si uvedomila až keď si so SuRin vymieňali nepríjemné pohľady. Ja som však nevedela, že sa poznajú a nechápala som ani, čo sa deje.

Vyzeralo to, akoby viedli akýsi súboj a kto skôr mrkne, prehrá. YuGyeom však po chvíli hlavou ukázal na východ a tak jej dal najavo, aby odišla.

To už som ale nemohla ostať ticho, lebo sa opäť správal ako úplny idiot. „Ako si dovoľuješ len tak si sem prísť a posielať SuRin preč?” postavila som sa od stola a až teraz som sa mu pozrela do očí.

On sa len usmial a nahol sa bližšie. „Prepáč, ale mal som dojem, že už je na odchode. Že SuRin?” otočil sa na ňu a takmer mi oči vypadli, keď som uvidela ako si prehadzuje kabelku cez rameno.

„Áno, už pôjdem, SeungJi. Potom ti zavolám.” povedala mi, na rozlúčku ma objala a vybehla von akoby jej horelo za pätami.

Dúfala som, že YuGyeom pôjde za ňou, keď už mi pokazil deň, ale asi mu to ešte nestačilo a tak si sadol za stôl, kde pred tým sedela SuRin.

„Tak si už sadni. Všetci sa na nás pozerajú.” vedela som, že mal pravdu a tak som pomaly skĺzla na miesto oproti nemu a prepaľovala som ho pohľadom.

„Nemysli si, že som to spravil len tak. Musím ti niečo povedať.” prehovoril a neviem či ma viac prekvapilo to, že mi má čo povedať alebo vážnosť a naliehavosť v jeho hlase.

„Tak teda hovor.” chcela som to už mať za sebou a venovala som väčšiu pozornosť káve predo mnou.

„JaeHun ťa podvádza.” prehovoril a ja som začala kašľať kvôli káve, ktorá mi vbehla do krku. „A viem aj s kým.” pokračoval počas toho, ako mi podával obrúsok.

Pred tým než stihol pokračovať som ho zastavila a začala sa smiať. „Prosím ťa, JaeHun je taký zaneprázdnený, že ani keby chcel, nemal by čas mať ešte niekoho. Takže keď si budeš nabudúce vymýšľať hlúposti o ľuďoch v mojom živote, aspoň si daj záležať, aby to bolo uveriteľné.” postavila som sa a chcela som si vziať tašku, ktorej sa však YuGyeom zmocnil skôr než ja.

„Ja si nevymýšľam. Prečo si myslíš, že je taký zaneprázdnený? Za tvojím chrbtom sa stretáva so SuRin!” zvýšil hlas a až teraz som si všimla, že viac nesedel, ale stál hneď predo mnou.

„To je absurdné. Veď-” začala som a chcela som nájsť slová, aby som mu dokázala, že sa mýli, no tie slová neprichádzali.

„Ver si čomu chceš, ale vedz, že za tvojím chrbtom sa obaja zabávajú na tvoju adresu.” dopovedal potichšie a pustil moju tašku. Ja som však naďalej ostala stáť na tom istom mieste, neschopná sa pohnúť.

Nemám dôvod mu veriť. On to nemá odkiaľ vedieť a vôbec, nemá sa prečo zaujímať o môj život. Určite ma chce len raniť a naštvať.

„Nájdi si lepšiu zábavu než starať sa do môjho života. Obaja vieme, že ma nenávidíš tak ako aj ja teba, takže nemám žiadny dôvod veriť jedinému slovu, čo si povedal. Budem tam aj tak pracovať už len do konca týždňa a potom ma už neuvidíš, takže ti už nebudem znepríjemňovať dni.”

Snažila som sa nezvyšovať hlas, lebo ľudia, ktorí tu sedeli mali už aj tak dosť veľké divadlo. Toho nepríjemného pocitu, čo som cítila, som sa však nemohla zbaviť, ani keď som odtiaľ odišla a po ceste domov som nad všetkým rozmýšľala.

Musím uznať, že mi dal chrobáka do hlavy. Netuším prečo sa tej myšlienky neviem zbaviť. Musím však JaeHunovi veriť a SuRin by také niečo tiež určite nespravila.

Aj keď hneď ako uvidela YuGyeoma, vybehla odtiaľ, aj keď sme spolu boli ešte len chvíľku. Vyzeralo to takmer, akoby sa ho bála.

Panebože, čím dlhšie nad tým rozmýšľam, tým viac mi z toho začína preskakovať. Nič také sa nedeje. Som si istá.

Keď som prišla domov, snažila som sa nejak zabaviť, aby som v myšlienkach neubiehala tam, kam nechcem. V boji s mojou mysľou som však prehrala na plnej čiare, keďže som začala bezvýznamne krúžiť v strede mojej izby a rozmýšľať nad rôznymi scénarmi, ktorými by sa daná situácia dala vysvetliť.

Najpravdepodobnejším pre mňa však naďalej zostáva ten, že si to YuGyeom všetko vymyslel a chce, aby som zostala celkom sama a potom by sa mi vysmial do tváre. Áno, to znie presne ako niečo, čo by urobil.

To však nie je jediný scenár, ktorý mi napadol. Nemám však dôvod pochybovať o JaeHunovi. Musím mu veriť. Nemôžem sa spoliehať na nič, čo mi YuGyeom dá do hlavy. Navyše JaeHuna poznám oveľa dlhšie a keď si mám vybrať, či verím viac jemu alebo Yugyeomovi, určite si vyberám JaeHuna. Dúfam však, že ma nikdy nedonúti toto rozhodnutie ľutovať.

Unavená z toho všetkého rozmýšľania som sa hodila na posteľ a chcela som sa pozrieť koľko je hodín, no v tom som začula vyzváňanie môjho mobilu.

Len čo som na obrazovke uvidela JaeHunove meno, rýchlo som hovor prijala a priložila som si mobil k uchu.

„Ahoj zlatko.” ozvalo sa z druhej strany a ja som sa pri jeho hlase usmiala. Tiež som ho pozdravila a bola som zvedavá, čo je dôvodom jeho telefonátu. JaeHun totiž nebol ten typ, čo by zavolal len tak.

Po otázkach ako sa mám a čo som robila chcel zložiť, čo bolo samo o sebe zvláštne, ale skôr než hovor ukončil, som sa ho to predsa len musela spýtať.

„Je niečo medzi tebou a SuRin?” položila som mu otázku, ale v momente ako som ju dopovedala, som to oľutovala. Na druhej strane zostalo ticho ešte pár nasledujúcich sekúnd, počas ktorých som zostala ešte viac znepokojená.

„Nie, prečo by malo? Je to predsa tvoja kamarátka.” dopovedal a mne neskutočne odľahlo. Naozaj som pochybovala? Chcelo sa mi smiať samej zo seba.

„Ja som to vedela. Len ten blbec YuGyeom trepal hlúposti a úplne ma naštval.” rozprávala som už s úľavou.

„Ja viem, že mi veríš. Ignoruj ho. Určite nám len závidí.” dopovedal a ja som súhlasila.

To je presne to, čo budem robiť. V práci budem aj tak už len chvíľku a dovtedy sa mu budem vyhýbať ako to len pôjde. Pokiaľ sa mi znova bude pokúšať natĺcť do hlavy tie blbosti, proste ho budem ignorovať.