Forgotten love [Kim Yugyeom FF]

14.

Kim YuGyeom

„Určite si si istý, že si dobre videl?” presviedčal sa Jackson a krútil hlavou nad tým, čo som mu práve povedal. „Áno človeče, som si istý. Musí to byť ona.” frustrovane som si sadol oproti nemu a mal som chuť, vytrhať si vlasy.

Celý ten čas som ju mal priamo pred sebou a ani som o tom nevedel. A teraz ma nenávidí. Došľaka.

„Dobre a povedal si jej to?” zjavne mi uveril, keďže videl, ako ma to dostalo. Sám som to nevedel pochopiť, no teraz mi to dávalo zmysel. Bol som presvedčený, že je to ona.

„Nie, nepovedal,” odvrátil som pohľad, „a ani sa jej to v najbližšej dobe povedať nechystám.”

Postavil som sa od stola a pozrel som von oknom. Vonku bola tma a jediným zdrojom svetla boli pouličné lampy, ktoré stále svietili, hoci by za chvíľu už malo svitať.

„To myslíš vážne? A čo sa teda chystáš robiť?” cítil som, ako ma Jackson prepaľuje pohľadom, no ja som naďalej pozeral von z okna a snažil sa pretriediť si myšlienky. Odpoveď som mu teda nedal.

„Takže si konečne po tých všetkých rokoch našiel dievča, ktoré si hľadal a nebudeš robiť vôbec nič. No to je úžasné. Idem radšej spať. Zobuď ma, keď budeš pri zmysloch.” vstal od stola a počul som za sebou len buchnutie dverí na jeho izbe.

Jackson je strašne akčný. Najradšej by všetko hneď vymyslel, lebo sa ostatným rád stará do života a rozdáva, nie vždy užitočné rady. Podľa mňa by si mal však najprv urobiť poriadok vo svojom živote.
Nikdy som mu to nehovoril, no s tými jeho jednorázovkami to príliš ďaleko nedotiahne. Je to však jeho život.

Ja by som skôr mal vymyslieť, čo spravím. Čo ak SeungJi aj tak na všetko zabudla? Možno si ani nepamätá detstvo a je zbytočné jej niečo hovoriť.

Lenže čo ak nie? Čo ak si aj ona všetko pamätá? Aj keď som si myslel, že nezaspím, moje myšlienky sa s plynúcim časom upokojili a tak mi dovolili na chvíľu si zdriemnuť.

Zobudil som sa do upršaného sobotňajšieho doobedia a zistil som, že Jackson sa už stihol vypariť. Ja som sa chystal spraviť presne to isté, lebo som si chcel trochu prevetrať hlavu.

Po včerajšku som si stále nebol istý, či mám SeungJi niečo hovoriť a tak som sa rozhodol nechať to tak. Aspoň zatiaľ. Povedať jej to predsa môžem kedykoľvek.

Z vešiaku som pred odchodom ešte schmatol bundu a hneď ako som pocítil chlad, ktorý vonku panoval, bol som rád, že som si ju vzal. Nepohol som sa však ani pár metrov od vchodu a takmer som narazil do drobnej, mne známej postavy.

„Ahoj, YuGyeom.” usmievala sa na mňa JaYoung a ja som si hneď spomenul na informáciu, ktorú som sa včera dozvedel od SeungJi. „Ahoj.” snažil som sa k jej nevlastnej sestre správať milšie, aj keď neviem prečo. Určite to aj tak zle pochopí.

„Kam si sa vybral? Môžem ísť s tebou.” nedal som jej odpoveď, no ani ju nepotrebovala a aj tak kráčala popri mne. „Mohli by sme zájsť na kávu alebo na skorší obed. Napríklad d-”

„Prečo si mi nepovedala, že ste nevlastné sestry?” skočil som jej do reči. Chcel som od nej totiž získať odpovede, no len čo som to spomenul, akoby zamrzla. Ani sa nepohla a preto som zostal stáť i ja.