Forgotten love [Kim Yugyeom FF]

16.

Kim YuGyeom

Výraz jej tváre, keď som ku stolu kráčal s menšou tortou, ktorú som po ceste stihol kúpiť, rozhodne stál za to. Vedel som, že ani len netušila, že som o jej narodeninách v skutočnosti vedel. Netešil som sa však dlho, lebo nás hneď prerušilo zvonenie môjho telefónu.

Rýchlo som sa ospravedlnil a vybehol som na chodbu. Jacksonove meno, ktoré svietilo na displeji som si takmer ani nevšimol a hovor som hneď prijal.

„YuGyeom, kde si došľaka? Mám problém!” začal na mňa do telefónu kričať a ja som sa preto ešte o pár krokov vzdial, aby to SeungJi s jej mamou nepočuli.

„O čo ide teraz?” nesnažil som sa ani zakryť svoj otrávený tón, lebo toto je jeho špecialita. Preháňať aj pri situáciách, ktoré si to absolútne nevyžadujú.

„JeongGuk je tu, pred vchodom. Stále niečo vykrikuje a čaká kým vyjdem von.” vysvetlil mi situáciu, v ktorej sa teraz nachádza, no zdalo sa mi to absurdné. Prečo by JeongGuk niečo také robil? Doteraz vždy ostal len pri povýšeneckých pohľadoch a hlúpych rečiach. Pokiaľ by sa samozrejme nestalo niečo, o čom mi Jackson nepovedal.

„O čom neviem, Jackson? A chcem pravdu.” precedil som cez zaťaté zuby a pre istotu som sa obzrel okolo seba, či ma nikto nepozoruje. Chodba bola však i naďalej prázdna, ako na začiatku môjho telefonátu.

„Je tu jedna vec, ktorú som ti nespomenul, ale to je na dlhšie. Všetko ti potom vysvetlím, ale teraz potrebujem, aby si sa ho zbavil. Dnes je totiž jedna párty, na ktor-” hovor som ukončil, keďže už nehovoril o ničom, čo by ma zaujímalo.

Keď som sa vrátil ku stolu, jej mama jej práve niečo rozprávala a keďže som ju nechcel prerušovať, počkal som kým dorozpráva. Na moje prekvapenie prestala hneď ako som sa priblížil k stolu.

„Mrzí ma to, ale už budem musieť ísť.” ospravedlnil som sa im a dúfal som, že som neznel príliš neslušne, no potreboval som odísť.

Rýchlou chôdzou, ktorá občas prechádzala do behu, som sa dostal až domov, no JeongGuka som nikde nevidel.

„Jackson?” zvolal som, keď už som bol v byte a našťastie sa hneď ozval. Myslel som si, že to je vážne, no keďže JeongGuk odišiel bez toho, aby som ho odtiaľ musel vyhnať, zrejme to tak nebolo.

„Je tam ešte?” spýtal sa, vyzerajúc z okna na akýkoľvek pohyb. „Nie,” odpovedal som mu a sadol som si za stôl, „a prečo tu vôbec bol?”

Jackson sa zhlboka nadýchol a posadil sa oproti mne. „Vieš... vtedy v bare, keď sme ho stretli, pamätáš?” dral zo seba každé slovo až priveľmi pomaly. Ja som mu výrazným pohybom hlavy dal najavo, nech pokračuje.

„Nebolo to prvý krát, čo som sa s ním stretol.” zamrmlal, akoby sa snažil zľahčiť význam jeho slov. „Pokračuj.” nabádal som ho a úprimne povedané, bál som sa, čo povie ďalej.

„Pár dní pred tým som sa s ním stretol na jednej párty a prehral som stávku.” prekvapene som na neho ostal hľadieť a chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil význam jeho slov. „Teraz mu visím nejaké peniaze a preto za mnou stále chodí. Aj v tom bare sa kvôli tomu strhla tá bitka, lebo som mu povedal, že tie peniaze nemám, no-”

„Koľko?” prerušil som ho.

„Čože?” zastavil sa na chvíľu a opäť na mňa uprel svoj pohľad.

„Koľko mu dlžíš?” doplnil som a bál som sa sumy, ktorú zo seba vypľuje.

„Tisíc eur.” opäť sa pozrel von oknom a môjmu pohľadu sa vyhýbal ako len vedel. Dobre aj robil, lebo som ho vraždil pohľadom a predstavoval som si rôzne a pomalé spôsoby jeho smrti.