Forgotten love [Kim Yugyeom FF]

12.

Kim YuGyeom

YoungJaeho som už poslal domov, no ja som tu ešte zostal aj napriek tomu, že som tu nemal nič na práci. Potreboval som zostať o niečo dlhšie sám so svojimi myšlienkami.

Znepokojovalo ma, že sa sem dnes dotrepal JeongGuk, lebo netuším o čo mu išlo. Nemal dôvod sem prísť. Tiež ma štvalo, že som do toho zatiahol SeungJi a nemohol som si prestať premietať v hlave scénu, ktorá sa pred chvíľou odohrala.

Ten jeho pohľad, ktorým si ju obzeral. Doriti, veď on ju doslova vyzliekal pohľadom. Nechcel som sa zamýšľať nad dôvodom, prečo mi to vadilo. Proste mi to vadilo.

Pri tej predstave som zatínal päste bez toho, aby som si to čo i len uvedomil. Štvalo ma tiež, že zrovna dnes odchádzala SeungJi sama. Každý jeden deň pre ňu chodil ten jej šofér, no zrovna dnes musela ísť sama.

Čo ak ešte natrafila na JeongGuka? Alebo čo ak počkal kým vyjde a sledoval ju?

Opäť bolo moje konanie rýchlejšie než rozum, no uvedomil som si to, až keď som sa nachádzal na ulici, kde býva SeungJi. Čo tu robím? Veď ani neviem, v ktorom dome býva.

Každý vie, v ktorej časti mesta bývajú takýto ľudia, čiže nebol problém si to zistiť, no teraz som trčal na ulici plnej obrovských domov, ktoré sa podobali skôr na vily.

Už som sa chcel vrátiť, keď som si všimol zopár ľudí, ktorí vychádzali z jedného z domov. V hŕstke ľudí pre mňa bola podstatná iba jedna tvár a to bola tá, ktorá patrila SeungJinmu šoférovi.

„Prepáčte?” prihovoril som sa neisto, no len čo ma zbadal, priskočil ku mne. „Ty si ten, čo pracuje s našou SeungJi, však?” usmiato sa mi prihovoril a ja som na chvíľu ostal prekvapený, že ma spoznal, no potom som mu úsmev opätoval.

„Áno, ja- chcel som sa spýtať... je už SeungJi doma?” nedokázal som identifikovať emóciu, ktorá mu zaplavila oči, no povedal by som, že zostal zaskočený.

„Áno, už je doma,” prezradil mi informáciu, ktorú som potreboval a už som sa chcel spokojný pobrať domov, keďže sa mi uľavilo, no on pokračoval, „ale nie je na tom moc dobre.”

Len čo to dopovedal, spozornel som a nechal som ho, nech pokračuje. „Všetkých zamestnancov vyhnala preč, vraj tam nikoho nechce. Ona však nie je zvyknutá byť sama.” rozhodil rukami smerom k ich domu, v ktorom panovala úplná tma. „Myslel som si, že to je kvôli tomu, že jej rodičia na víkend odišli, no správala sa tak, už keď som ju priviezol od pána JaeHuna. Vtedy-” vysvetľoval mi, no musel som ho prerušiť.

„Ona bola u JaeHuna?” spýtal som sa a on mi len prekvapene prikývol. Už mi bolo všetko jasné. Musí sa cítiť naozaj strašne.

„Myslíte, že by som mohol...?” netušil som, ako mám sformulovať svoju otázku, no on to zjavne pochopil a buchol ma po pleci. „Ale samozrejme. Náhradné kľúče sú v kvetináči pri vchode.” oznámil mi, na čo som mu len poďakoval a rozlúčil sa.

Neváhal som ani chvíľu a ku vchodu som takmer bežal. Nechcel som sa nad tým príliž zamýšľať, aby som si to nerozmyslel.

Keď som vstúpil dnu, nevidel som absolútne nič a preto som postupoval len malými krôčikmi a ruky som mal neustále vystreté pred seba, aby som náhodou do niečoho nenabúral.