Forgotten love [Kim Yugyeom FF]

4.

Kim YuGyeom

„A už mám toho dosť!” naštvane som sa otočil za zdrojom toho hluku a opäť som uvidel SeungJi, ako zametá úlomky pohára. „To už je dnes štvrtý, vieš, že sa ti to strhne z výplaty, však?” prudko som dýchal a snažíl som sa zachovať si chladnú hlavu, ale pri tejto ženskej sa to jednoducho nedalo.

Mykla plecami ako už toľko krát pred tým a privádzala ma tým do šialenstva. Je naozaj až taká rozmaznaná, že ju netrápi, koľko škody tu narobila?

Taktiež je úplne neschopná. Nie len, že rozbila zopár pohárov, ale opakovane pletie objednávky. Určite nikdy pred tým nepracovala. Inak si tú jej neschopnosť vysvetliť neviem.

Našťastie sa deň už blížil ku koncu a spolu s poslednými zákazníkmi, ma opúšťala aj všetka energia.

Dnešok bol naozaj jeden z tých horších dní, ale obávam sa, že pokiaľ tu so mnou bude pracovať ona, iné dni ani nenastanú.

Netušil som, kam zmizla SeungJi tentokrát, aké dúfal som, že už nič nerozbije. Počas čakania na pána v rohu, ktorý stále bojoval so svojimi hranolkami, som začal leštiť pult. Zabraný do svojej práce som si ani nevšimol, že niekto stihol vojsť dnu. Až keď mi cudzia ruka dopadla na tú moju, rýchlo som zdvihol hlavu.

Na moje prekvapenie predo mnou stálo to dievča z párty. Jej široký úsmev mi napovedalo, že sem zrejme neprišla kvôli jedlu. Keby som si len vedel spomenúť ako sa volala.

Došľaka, pamätám si, že sa mi predstavovala, na jej meno som si však už spomenúť nevedel.

„Ahoj, YuGie.” moje meno alebo skôr to, čo z neho urobila, doslova zaspievala a veľmi rýchlo obišla pult, za ktorým som stál.

Zmohol som sa len na tiché 'ahoj' pred tým, než ku mne pribehla a začala ma objímať. Skôr než som stihol akokoľvek reagovať, z tejto situácie má zachránil kohosi krik.

„JaYoung!? Čo tu ,dopekla robíš?” bola to SeungJi, ktorá bola nadmieru vytočená. Aspoň mi tým prezradila jej meno, ktoré som si rýchlo zapísal do pamäte, aby som sa vyhol ďaľším nepríjemnostiam v budúcnosti.

Obi dve sa navzájom vraždili pohľadom a moju prítomnosť ignorovali, až kým na mňa JaYoung opäť neupriamila svoju pozornosť.

So širokým úsmevom a trochu škodoradostne sa znovu pozrela na SeungJi a konečne prehovorila.

„Chúďa Yugie! Nehovoril si, že musíš pracovať s touto tu.” prehovorila na mňa, aj keď pohľad nespúšťala zo SeungJi. Tá si len odfrkla a neveriacky pokrútila hlavou.

Ja som sa však rozhodol hrať spolu s JaYoung a trochu naštvať SeungJi.

„Nestihol som. Len dnes nastúpila, ale predstav si, nič jej nejde a všetko jej padá z rúk.” oznámil som jej a zároveň som nedočkavo čakal na reakciu SeungJi, ktorá sa akosi nedostavila.

Zachovala si vážnu tvár a naďalej na nás nemo hladela, zatiaľ čo sa JaYoung nevedela prestať smiať. Vymýšľala rôzne urážky, ktoré však so SeungJi nič nespravili.

Nevedel som z nej pustiť zrak. Nedala sa z nej vyčítať absolútne žiadna emócia. Akoby si žiadne z jej slov nepripúšťala k srdcu, akoby si postavila neviditeľnú stenu medzi sebou a okolitým svetom.

Dokonca ani keď na malý moment opätovala môj očný kontakt s ňou, z jej pohľadu sa nedalo vyčítať absolútne nič.

Hneď sa však otočila, pripravená odísť, keď už aj posledný zákazník odišiel. Skôr než sa však stihla vytratiť, ju zastavil môj hlas.