Forgotten love [Kim Yugyeom FF]

7.

Kang SeungJi

Mohli prejsť asi dva dni, počas ktorých som len ležala v posteli a pila čaj od YuRi. Dúfala som však, že otca budú zožierať výčitky a možno som si aj myslela, že by si mohol rozmyslieť celú tú vec s prácou.

Ach, ako dobre to vyzeralo v mojich predstavách. Už by som nemusela znášať toho hlupáka YuGyeoma a nikdy by som ho už nemusela vidieť.

Hoci je pravda, že to vďaka nemu som išla domov, lebo môj otec mi neveril. Čakala by som, že sa bude cítiť aspoň trochu previnilo, ale popravde som ho za tieto dva dni ani nevidela.

Vedela som, že by som sa mu mala minimálne poďakovať, no predstava, že zajtra sa mu pozriem do očí ma trochu desila. Takéto veci ako ďakovanie alebo ospravedlňovanie sa mi rozhodne nejdú.

Nechcela som si však nad tým už ďalej lámať hlavu.

Radšej som vzala do ruky mobil a pohľad mi hneď padol na správy, ktoré som posielala JaeHunovi, no stále mi neodpísal.

V posledných dňoch som s ním moc nebola. Vlastne som ho naposledy videla, keď ma priviezol domov a potom už nie.
Nevedela som ani o tom, čo robí, či je zaneprázdnený a ani kde teraz je.

Dohodla som sa aspoň so SuRin, že sa zajtra stretneme, keď skončím v práci, takže sa aspoň na niečo môžem zajtra tešiť.

Už som sa chystala spať, keď som začula tiché klopanie na moje dvere. Svetlo na nočnom stolíku som opäť rozsvietila a nohy som z postele zložila na mäkký koberec.

Keď som sa opäť pozrela na miesto odkiaľ sa ozvalo klopanie, dvere boli pootvorené a dnu cez ne nakúkala usmiata tvár mojej mamy. Od šťastia som vyskočila a utekala som ju objať.

„Ty si sa vrátila skôr?" naďalej som ju objímala a ona sa len zasmiala. „Áno a podľa toho, čo som počula som aj dobre spravila." opäť sa zasmiala a ja som sa na ňu zmätene pozrela. Chcela som totiž, aby mi vysvetlila, čo tým myslela. Obe sme sa posadili na kraj mojej postele a ona pokračovala.

„Teraz som sa rozprávala s tvojim otcom." vysvetlila mi a bolo mi jasné, že už ju so všetkým oboznámil. Bola som ale presvedčená, že mama bude na mojej strane a tiež som dúfala, že by ho mohla obmäkčiť.

„Mami, prehovor ho. Ja tam nechcem pracovať." prosila som ju, ale nebola som si celkom istá, či niečo zmôže. Jej pohľad mi taktiež prezrádzal, že si nebola istá, či sa jej to podarí, no aj tak sa na mňa usmiala.

„Ešte sa s ním o tom porozprávam." ubezpečila ma, potom sa otočila a čosi vzala do rúk. „Ale teraz zmením tému. Niečo som ti kúpila." usmievala sa od ucha k uchu a podala mi akúsi tašku.

Nadšene som ju prijala a bleskurýchlo som siahla dnu. Hneď som pocítila hebkú látku medzi prstami. Boli to šaty, ktoré vyzerali priam úžasne. Tmavomodrý materiál bol príjemný na dotyk a v oblasti dekoltu bol zdobený drobnými kamienkami, ktoré sa trblietkami všetkými farbami.

„Sú nádherné. Ďakujem." objala som ju ešte raz. My dve máme rovnaký vkus, čiže nikdy nemám strach, že by mi kúpila niečo, čo sa mi nebude nepáčiť.

„Vedela som, že aj teba tak očaria," usmiala sa a pokračovala, „ale vlastne mám pre teba ešte jednu novinku. Jedna moja dobrá priateľka ešte stále býva v Namyangju."