Forgotten love [Kim Yugyeom FF]

3.

Kang Seung Ji

Ako som sa tak rozhliadala, videla som, že ChaeYoung si dala záležať. Dalo by sa dokonca povedať, že splnila moje očakávania.

Očami som ju vyhľadala v dave a chystala som sa ísť za ňou, keď som začula ako niekto zvolal moje meno. Len čo som sa však otočila, pocítila som, ako mi lepkavá tekutina steká po šatách až na zem. Rozzúrená som zdvihla pohľad k vyškerenej JaYoung, ale hneď nahodila svoju masku a začala sa tváriť nešťastne. Obe sme však veľmi dobre vedeli, že toto nebola nehoda.

Viem, že ma nenávidí a urobila to z čírej zlomyselnosti. Chcela ma naštvať a presne to sa jej aj podarilo.

Prestala som sa kontrolovať a všetok ten potláčaný hnev som si vybila na nej. Nechala som sa ňou úplne vytočiť a nevnímala som prítomnosť ľudí naokolo.

Všimla som si jej pohľad neviniatka a aj to ako sa pozerala po ostatných a pohľadom ich žiadala o pomoc.

Presne toto chcela.

Aby som pred všetkými vyzerala ako hysterka a ja som ako hlúpa hrala podľa jej hry.

Bola som odhodlaná vykričať jej všetko, čo som mala na srdci a všetko, čo mi kedy urobila, no neznámy hlas ma prerušil.

„Čo keby si prestala vykrikovať? Tento večer by bol oveľa príjemnejší.” ozvalo sa spoza mňa a keď som sa otočila, prekvapilo ma, ako blízko sa daný neznámy nachádza. Nepohol sa však ani o jediný krok, len si odpil zo svojho pohára.

„Ty sa do toho nepleť.” odvetila som mu a zámerne som do neho strčila, aby som medzi nami vytvorila priestor bez toho, aby som ustupovala ja.

„Budem. To, že ma bolí hlava má totiž na starosti tvoj hlas.” oponoval a vytrvalo mi opätoval pohľad. V očiach mal akýsi plameň, ktorý priam čakal na moju reakciu, aby sa mohol opäť rozhorieť.

Už už som sa chystala niečo povedať, keď ma prerušil jeho hlas. „Vieš...” začal kľudným hlasom, „niektorý ľudia sa nemusia vyvyšovať nad ostatných, aby sa cítili lepšie.” dopovedal akoby nič a hoc som si to nechcela priznať, jeho hlas vo mne vzbudzoval zvláštne pocity.

'Nie je čas rozplývať sa nad jeho hlasom. SeungJi, on ťa uráža!' kričalo na mňa moje podvedomie. Skôr než som sa však stihla spamätať, pokračoval.

„Za to, že ty si rozmaznaná princeznička svojich rodičov neznamená, že my všetci máme teraz znášať tvoje maniere. Omylom ti obliala šaty? Fajn, odíď a choď sa prezliecť.” prehodil akoby nič a až teraz som si začala uvedomovať, čo sa to deje. Až teraz som začala vnímať všetky tie pohľady a dokonca výsmech.

Takto sa ku mne nikdy v živote nikto nesprával. Stavím sa, že takmer nikto tu v miestnosti nemá ani šajnu, čo je JaYoung zač a aká je bezočivá.

Naďalej som sa pozerala do očí vysokému chalanovi, ktorý práve spôsobil, že som všetkým na smiech a nemôžem uveriť, že to urobil práve niekto ako on. Niekto, koho nikto nepozná. Bol to nikto. Tak prečo ma to tak trápilo?

Kusla som si do pery, aby som potlačila slzy a rýchlo som urobila to, čo som mala spraviť už dávno. Vypadla som odtiaľ skôr ako stihol povedať ešte niečo horšie a okamžite som vytočila YoonHove číslo, aby ma odviezol domov. Neostala by som tu už ani o minútu dlhšie.

Počas toho, ako som sa predierala davom ľudí, neustále som na chrbte cítila pálivé a výsmešné pohľady tých, ktorí ma takto chceli vidieť už dávno.

O pár minút už som sedela na zadnom sedadle a bola som na bezpečnom mieste, kde moje slzy mohli voľne padať. Pred pár hodinami by som nepovedala, že sa tento večer môže až takto pokaziť.

A to všetko len kvôli nejakému idiotovi, ktorý si myslí, že zhltol všetku múdrosť sveta.

S vedomím, že sa na podobnej párty dlhšiu dobu neukážem, som sa uložila spať a dúfala som, že zajtrajší deň v práci mi nepokazí náladu ešte viac.

Hneď ako som však ráno otvorila oči, vedela som jedno a to, že dnes nemám náladu pracovať. Vlastne ju nebudem mať nikdy.

Po tom ako som sa prezliekla a trochu sa primaľovala, zišla som dolu schodmi a sadla som si za stôl, kde už sedel aj otec. Zatiaľ, čo nám YuRi prichystala raňajky, pozorovala som otca, no on sa správal, akoby to bolo bežné ráno.

To vo mne vyvolalo pocit, že na včerajšok zabudol a všetko je v poriadku. S úľavou som sa teda pustila do môjho ovocného šalátu.

„Čo by si povedala na to, keby som ťa do práce odviezol ja?” prehovoril do ticha a ja som sa začala dusiť väčším kúskom jablka a nekontrolovateľne kašľať až kým mi YuRi rýchlo nepriniesla pohár pomarančovéhu džúsu.

„Nemyslela si si snáď, že som zabudol?” nadvihol obočie a podľa môjho výrazu si už vedel domyslieť odpoveď.

Odkedy som naštvane odišla od stola prešla len chvíľka, aspoň som mala ten pocit, ale YoonHo, ktorý stál pred domom len utvrdil moje obavy. Doobedie ubehlo až príliž rýchlo a počas toho, ako som kráčala k autu, som sa snažila vymyslieť plán, ako sa z tohto vyvliecť.

Väčšina z nich by však len zhoršila situáciu, v ktorej som sa nachádzala a tak som rezignovane nasadla na zadné sedadlo a posledný pohľad som venovala otcovi, ktorý sa spokojne usmieval.

Cesta netrvala tak dlho, aby som sa stihla pripraviť na to, čo ma ešte čakalo. YoonHo mi, ako vždy, otvoril dvere a ja som vystúpila, aj keď to bolo proti mojej vôli.

YoonHo sa hneď dal na odchod a ja som tak nemala inú možnosť než vstúpiť.

Naskytol sa mi pohľad na malú miestnoť, kde bolo len zopár stolov. Nič extra... aspoň budem mať menej práce.

Nezdalo sa mi však, že by tu bol okrem mňa ešte niekto. Urobila som preto pár krokov dopredu, no hneď ma zastavil, kohosi hlas. O to viac vo mne prekvapenie vzrástlo, keď som si uvedomila, že ten hlas poznám.

„Ty?” vyslovila som s nadvihnutým obočím. „Čo tu robíš?” spýtala som sa a na jeho tvári som jasne videla, že bol rovnako prekvapený ako aj ja.

„Ja tu pracujem. Myslím, že ja som ten, kto by sa mal pýtať.” založil si ruky na hrudi a oprel sa o stenu za ním. Celkom som znervóznela a takmer som zabudla, prečo som vlastne tu.

„Toto snáď nie je pravda.” zamrmlala som si popod nos, hneď ako zo mňa prvotná nervozita opadla a nahradil ju hnev.

Ako je možné, že zo všetkých ľudí to musí byť zrovna on?

Prečo som vôbec včera šla na tú párty? Táto situácia by nebola ani z ďaleka taká nepríjemná ako je teraz. Toto by bolo naše prvé stretnutie a všetko by bolo v pohode. Teraz som však veľmi dobre vedela, že obaja sme rozmýšľali len nad včerajším večerom.

Jeho pohľad mi hneď naznačil, že si spojil dve a dve dohromady, vytiahol si z úzkych nohavíc telefón a priložil si ho k uchu.

Keď si všimol, ako si ho obzerám, otočil sa a stratil sa v miestnosti, čo bola za ním. Počula som odtiaľ krik, čo naznačovalo, že bol zjavne rovnako nadšený mojou prácou tu, ako aj ja sama.

Po dlhých minútach vyšiel ešte stále dosť naštvaný a hodil mi zásteru. Opatrne som ju chytila a znechutene som zazerala striedavo na ten kus látky v mojej ruke a na neho.

„Je toto naozaj nutné?” nadvihla som obočie a stále som odmietala dať si ju na seba. Rukami si prešiel po tvári: „Áno... áno, je.”

On v tej svojej vyzeral dobre, ale... počkať? Povedala som práve, že vyzeral dobre? Tak toto teda nie.

Už nikdy viac. Samozrejme, že v nej budem vyzerať úžasne. Veď ja mu ešte ukážem, kto je to Kang SeungJi.

Naštvane som si ju dala na seba, no neubránila som sa znechutenému výrazu, keď som si ju prevliekala cez hlavu. Všimla som si však na ňom, že sa na mne dobre zabával. Pre jeho dobro som sa to radšej rozhodla ignorovať.