Forgotten love [Kim Yugyeom FF]

13.

Kang SeungJi

Kráčala som dole schodmi pomalšie než zvyčajne, akoby som sa pokúšala oddialiť rozhovor, ktorý ma čaká. Zastavila som sa ešte v kuchyni a schmatla som fľašu, ktorý mi pred tým YuGyeom vzal. Začínala som sa totiž cítiť čoraz triezvejšie, čo nebolo dobre.

Vedela som, že inak sa JaeHunovi nedokážem pozrieť do očí. Cítim sa ponížená a oklamaná. Tieto všetky pocity však pomaly mizli v horkej chuti alkoholu a to sa mi páčilo.

„Dobre, to stačí.” opäť YuGyeom. Komu inému by na tom záležalo. Fľašu položil na stôl, no nepustil ju úplne a naznačil mi, aby som išla.

Posledným pohľadom do jeho očí som si dodala dostatok odvahy potrebnej na otvorenie tých prekliatych dverí. Nemôžem ho však nechať vstúpiť dnu, lebo by uvidel YuGyeoma. Aj keď on ma podviedol, nechcem, aby si myslel, že som taká ako on.

Búchanie do dverí ma ešte viac odrádzalo od ich otvorenia. Naozaj som nechcela, no ak by som ich neotvorila, tak sa nikam neposuniem. Potrebujem ich otvoriť, aby som mohla ďalej normálne žiť.

Položila som teda ruku na chladný kov kľučky a zhlboka som sa nadýchla, dúfajúc, že to nebudem ľutovať.

Chcela som vyjsť von za ním, no len čo som dvere pootvorila, natlačil sa dnu. Zostávalo mi len dúfať, že sa YuGyeom niekde schoval.

Neobťažovala som sa rozsvietiť, lebo pri pohľade do jeho tváre by som sa určite len rozplakala.

„Prečo si prišiel? Myslím, že už si viac nemáme čo povedať.” prehovorila som a snažila som sa znieť presvedčivo. A tiež triezvo.

„Lebo ti to chcem všetko vysvetliť. N-” začal, no nedokázala som to počúvať, tak som ho prerušila. „Toto je tá časť, kedy mi povieš, že to nie je tak, ako to vyzerá a že v skutočnosti ma miluješ a chceš, aby som ti odpustila, však?” hovoril zo mňa viacmenej alkohol, no aspoň som bola schopná mu niečo povedať.

„No...” očividne som ho zaskočila a nevedel, čo povedať, tak som pokračovala. „Alebo len nechceš, aby sa o tom dozvedela tvoja mama. Jedno z toho, ale teraz sa neviem rozhodnúť.” trpko som sa zasmiala, no cítila som, ako ma v očiach začínajú štípať slzy. Ani náhodou však pred ním nebudem plakať.

To isté som si hovorila aj pri YuGyeomovi a paradoxom je, že práve ten je teraz vo vedľajšej izbe a najradšej by som teraz bola pri ňom a plakala v jeho objatí. Je to až vtipné ako sa môj život otočil na ruby behom jedného dňa.

„Prestaň tak rozprávať, záleží mi na tebe.” chytil ma za ramená a pozeral sa mi do tváre, aj keď v tme som ho poriadne nevidela.

„Nedotýkaj sa ma!” zvreskla som až sa zľakol. „Záležalo ti na mne aj keď si spával so SuRin?” vyčítavo som sa spýtala a chcela som už, aby čo najskôr odišiel.

„Pozri, to ona bola tá, čo za mnou stále chodila, no priznávam, že aj ja som spravil chybu.” vysvetľoval mi, zatiaľ čo ja som sa na neho nemohla ani pozrieť.

„Tak ty to priznávaš,” skonštatovala som ironicky a opäť som sa zasmiala, „fajn, takže ak je to všetko, môžeš už ísť. Neboj sa, mame sa o tom ani nezmienim.”

„SeungJi,” vyslovil moje meno, no z jeho úst vyznelo zvláštne, sucho, „nemusí to predsa takto skončiť.”

Opäť ma chytil za ruku a chcel ma pritiahnuť bližšie a potom objať, ako to zvykol robiť, no teraz som sa pri jeho dotyku zachvela. Nebolo mi to viac príjemné.