Forgotten love [Kim Yugyeom FF]

11.

Kang SeungJi

Nechcela som pred ním plakať a preto som vybehla radšej von. Slnko už pomaly zapadalo, no obloha bola aj tak takmer celá pokrytá hustými mračnami.

Zdvihla som k nej hlavu a z hlboka som dýchala. Už som viac neplakala, no stále som sa cítila zle. Nemám jediný dôvod YuGyeomovi veriť, no niekde hlboko vnútri mu časť mňa bezhlavo dôveruje a som za to na seba naštvaná.

Chrbtom ruky som sa pokúsila zotrieť si slzy, ale vedela som, že to je zbytočné, lebo pri pohľade na mňa by každý hneď vedel, že som plakala. Nechcela som však, aby ma YuGyeom znenávidel ešte viac a nadával, že sa flákam a tak som sa rozhodla vrátiť sa dnu.

Keď už som bola pred dverami, do cesty sa mi postavilo zopár chalanov. Myslela som si, že to spravili neúmyselne a preto som sa chystala ich obísť, no jeden z nich sa postavil priamo predo mňa a samoľúbo sa usmial.

Pri pohľade do jeho tváre som podvedome o krok ustúpila a jeho kamaráti sa začali smiať.

„Nemusíš sa ma báť." skrčil sa, aby mi lepšie videl do tváre a ja som sa pokúšala pozbierať zvyšky svojej rozsypanej odvahy. Keď sa mi to konečne podarilo, pozrela som sa mu do očí, no chvíľu mi trvalo vydrať tie slová von.

„Ani sa nebojím." po chvíli ticha som prehovorila a bola som rada, že som neznela vystrašene. V pohľade toho chalana som si však všimla, že mi neveril a vedel pravdu.

Pomaly vystrel ruku a mieril k mojej tvári, no skôr než sa ma stihol dotknúť, sa rozrazili dvere, cez ktoré vybehol YuGyeom a YoungJae a to upútalo jeho pozornosť. Rukou sa odo mňa vzdialil, no stále postával nepríjemne blízko mňa.

Nemohla som však utekať a schovať sa niekde vo vnútri, lebo som ho tu práve presviedčala, že mi nenaháňa strach.

YuGyeom s chalanom vedľa mňa udržiaval očný kontakt a vedela som s určitosťou povedať, že sa odniekiaľ poznajú.

Úškrn na jeho tvári sa len zväčšoval, zatiaľ čo na YuGyeomovej tvári prevažoval hnev, no tiež niečo iné.

Strach?

Fakt, že aj YuGyeomovi by naháňal strach ma desil ešte viac.

Keď ku mne spravil ďaľší krok a bol naozaj veľmi blízko, opäť som sa pozrela na YuGyeoma a tentokrát som si bola naozaj istá, že to bol strach, čo sa mu zračilo v očiach.

„Neopováž sa jej dotknúť, JeongGuk!" skríkol YuGyeom skôr, než sa ku mne JeongGukova ruka stihla priblížiť.

„Inak?" čakal na odpoveď JeongGuk a ja som vystrašene hodila pohľadom na YuGyeoma. Nič. Bol ticho.

Bola som ako paralyzovaná a nemohla som sa ani pohnúť, aj keď som chcela. Veľmi som chcela.

Rukou mi pohladil vlasy a potom ma chytil za bradu a zdvihol moju tvár bližšie k jeho. Od strachu som sa takmer triasla. Oči sa mi opäť začali plniť slzami, no aj napriek tomu som videla ako ho YuGyeom odsotil a on takmer spadol na zem, no zachytili ho jeho kamaráti.

JeongGuk sa len začal smiať a pripadal mi ako šialenec. YuGyeom ma skryl za svoj chrbát a YoungJae sa zatiaľ uisťoval či som v poriadku. Ubezpečila som ho, že mi nič nie je a ďalej sme sa už len obaja prizerali na to, čo sa pred nami odohrávalo.

JeongGuk sa najprv rozhliadal a keďže uvidel, že neďaleko od nás postávalo zopár ľudí, nespravil nič viac, než pár krokov k YuGyeomovi a nespúšťal z neho svoj pohľad.