Revenge 2✔

39.

Keď som prebehla zrúcaninami vily a dostala som sa k dodávke, Jungkook už bol preč. Hobi mi ho však pomohol lokalizovať.

Teraz som bola na ceste do jedného z domov, ktoré oficiálne vlastnil Bangtan. Prekročila som povolemú rýchlosť na dvojnásobok jej hodnoty. Táto jazda by sa Yoongimu páčila.

Zastala som na kraji cesty a prebehla som po daždi až k dverám domu. Vlasy aj oblečenie som mala premoknuté a nedokázala som potlačiť triašku na celom tele.

Náhlivo som zaklopala. Nič.

,,Jungkook, otvor mi!'' zvolala som.

Žiadna odozva.

,,Vysvetlím ti to.''

Ticho.

Tresla som do dverí päsťou. ,,Viem, že si tam a že ma počuješ. Máš tu zaparkované auto, takže je neskoro hrať sa na nenápadného.''

Opäť ani slovko. Ani žiadne kroky oznamujúce, že mi ide otvoriť.

,,Vieš, že nemám problém vykopnúť tie dvere, však?!'' zakričala som varovne.

,,Neopováž sa!'' skríkol zvnútra.

Trochu ma potešilo, že sa konečne ozval, ale niečo v jeho hlase mi nesedelo.

,,Jungkook?''

,,Choď preč!''

Vykopla som dvere bez ohľadu na to, čo povedal. Vbehla som do obývačky a našla som ho sedieť pod gaučom. Vlasy mal vlhké od dažďa, na oblečení mal krv, rozbitý nos nevyzeral veľmi dobre...

A v ruke mal fľašu niečoho fakt silného. V celej miestnosti sa vznášala vôňa alkoholu.

Od šoku som zamrzla na mieste.

,,Doriti, povedal som, že dvere ostanú na mieste!'' skríkol po mne. ,,Všetko vždy zničíš!''

Jeho hlas znel opito a plietol sa mu jazyk. Líca mal červené od množstva alkoholu v krvi a keď rozprával, vyhýbal sa očnému kontaktu.

Bála som sa o neho, keďže som vedela, že nepije. Čo ak si ublíži? Čo ak to preženie?

Spravila som krok k nemu, ale zavrčal na mňa: ,,Nepribližuj sa!''

Znovu si odpil z fľaše a zakašľal kvôli príliš silnému alkoholu.

,,Jungkook-''

,,Nehovor na mňa!'' skočil mi do reči. ,,A prečo si vôbec tu? Choď si za Jiminom alebo za hocikým iným!'' rozhodil rukami a vylial pritom z fľaše asi polovicu tekutiny.

Podišla som k nemu bližšie a kľakla som si pred neho. ,,Nechaj ma vysvetliť ti to...'' prosila som ho.

,,Choď do kelu! Aj s Jiminom!'' vykríkol, akoby som od neho bola vzialená celé futbalové ihrisko a nie pár centrimetrov. ,,Rob si čo chceš a s kým chceš, mňa to už nezaujíma!''

Vyhŕkli mi do očí slzy. ,,Nebolo to tak, ako to povedala Morgan,'' povedala som s gučou v hrdle.

Chcela som sa ho dotknúť, odhrnúť mu vlasy z tváre a ošetriť mu zlomený nos, ale vedela som, že by mi to nedovolil. Možno mi to už nikdy nedovolí.

Pozrel mi priamo do očí. Zreničky mal enormne zúžené. ,,Povedal som. Páľ do pekla,'' vyprskol.

Mala som pocit, že sa moje srdce celé roztrieštilo. Uprene mi hľadel do očí. Nevedela som, čo povedať. Došli mi všetky slová. Mala som pocit, že ak nenájdem slová teraz, už nikdy nebudem mať šancu vysloviť ich.

A napriek tomu som mlčala a hľadela som mu do očí. ,,Toto oľutuješ raz, keď budeš vedieť pravdu,'' povedala som a dúfala som, že je to pravda.

,,Nikdy. Bola to chyba. My dvaja... všetko to bola chyba,'' vyhlásil a urobil grimasu, akoby mu prišlo zle.

Vyštveral sa na nohy a pretackal sa pár krokov.

Napriek tomu, čo pred chvíľou povedal a napriek tomu, že som mala pocit, že sklieštiny môjho srdca sa zabárajú do každej časti môjho tela, som prudko vstala a podoprela som ho.

Vytrhol sa mi a narazil do steny za sebou. ,,Nedotýkaj sa ma,'' zamumlal.

,,Kam ideš?'' spýtala som sa.

,,Vracať. Je mi z teba zle,'' zakolísal sa.

Sklopila som zrak na zem a bola som rada, že mi vlasy zahalili tvár, lebo som nechcela, aby videl, že ma rozplakal.

Aká bola pravdepodobnosť, že to s ním robí len alkohol? Je možné, že to nemyslí vážne?

Vtedy mi zrak padol na prsteň s diamantom povaľujúci sa na zemi.

Jungkook si ho v ten moment všimol tiež. ,,Môžeš si ho zobrať. Je tvoj,'' vyhlásil a vytackal sa z obývačky smerom do kúpeľne. ,,Ale nenos ho. Nemáš na to právo!'' s tými slovami zmizol za rohom.

Padla som na kolená. Zásnubný prsteň.

Jungkook ma chcel...

Zovrela som si hlavu do dlaní. Slzy sa mi rinuli z očí a stekali po lícach. Možno boli veci až pridobré. Možno som jednoducho jedným z tých ľudí, čo nemajú dovolené byť šťastní. Vždy sa niečo pobabre. Vždy, keď sa veci tvária byť dobré a dovolím si dúfať, ma osud skopne na kolená.

Ale tentokrát som naozaj neurobila nič zlé. Prečo sa to zas zvrtlo?

Prinútila som sa postaviť opäť na nohy a vyšla som vonku. Prsteň som nechala ležať na podlahe. A aj Jungkooka.

Možno by som sa odteraz mala tváriť, že Jungkook zomrel pri tom záťahu. Možno by bolo ľahšie vyrovnať sa s tým, že zomrel, ale miloval ma do posledného dychu.

Tento nový Jungkook je pre mňa cudzinec. Už ho nespoznávam.

Nasadla som do auta. Budem sa mu jednoducho vyhýbať. To zvládnem.

Potom som si opäť spomenula na jeho červené líca, zúžené zreničky a nepravidelný dych.

Napísala som Jinovi, nech sa o Jungkooka príde postarať.

Dobre a odteraz je pre mňa Jeon Jungkook cudzinec.