Revenge 2✔

21.

Vrátili sa mi všetky spomienky... moja minulosť...

Myslela som si, že spomienky vyplnia tú dieru v mojej hrudi. Ale v skutočnosti sa tá diera len zväčšila. Chcelo sa mi plakať a vrieskať. Staré bolestivé spomienky ovládli moju myseľ. Vybavovali sa mi tváre všetkých milovaných, ktorých som stratila a ohromilo ma, ako je ich veľa.

Zhlboka som sa nadýchla, aby som trochu uvoľnila tlak v hrudi.

Pocítila som, ako mi niekto zovrel členok a tak som otvorila oči.

Bol to Jungkook.

Mal zviazané ruky aj nohy. Ja takisto.

Ešte stále som poriadne nevnímala. Do očí sa mi tisli slzy.

Potriasla som hlavou. Potrebovala som sa spamätať. Teraz hneď.

Oslobodiť sa.

Utiecť.

A doraziť tú stoku, ktorá si hovorí Leaders.

Jungkookovi sa práve podarilo rozopnúť mi náramok na nohe. Bol to presne ten náramok, ktorý nám pomohol vtedy s Yoongim.

,,Z tohto náramku sa dá spraviť dýka,'' vysvetlil mi pošepky. Viezli sme sa v nejakej dodávke a zrejme nechcel, aby nás začul šofér.

,,Viem,'' pošepkala som mu späť.

Nijako nereagoval na moje slová. Jednoducho pokračoval v skladaní dýky. Možno bol v takom strese, že si ani neuvedomil, čo som povedala. Nezistil, čo sa stalo. Že sa mi vrátila pamäť.

Nechala som to teraz tak a keď poskladal dýku, pomohla som mu rozrezať povrazy.

,,Ideme asi tak osemdesiatkou,'' skonštatoval potichu a ja som prikývla.

Ak by sme chceli vyskočiť, je to príliš nebezpečné.

,,Máš nejaký nápad?'' spýtala som sa.

Jungkook si prezrel priestor dodávky. Prázdno. Nič tu nebolo. Obaja sme boli odzbrojení, takže sme okrem malej dýky nemali nič použiteľné.

Prezrela som si Jungkooka od hlavy po päty a hľadala som nejaké zranenie a vydýchla som si, keď som nič nenašla.

Zrazu ma prepadol zlý pocit. ,,Čo sa stalo s Taehyungom a Yoongim?'' obrátila som sa na Kooka so strachom v hlase.

Jungkook sa mračil. ,,Neboj sa, nezabili by ich,'' povedal.

Vedela som, že by ich nezabili... ale čo ak im poriadne ublížili? Čo ak nevedeli, ako zle na tom Yoongi je a jednoducho ho...

Potriasla som hlavou. Musíme sa ztadeto dostať a pomôcť ostatným.

Pozrela som dopredu.

Sedel tam vodič, ktorému som videla do tváre len cez zrkadlo, ale nespoznávala som ho. Mal však prepadnuté líca. Bol bez jazyka. Bude to len nejaký bezvýznamný pešiak od Leaders.

Na sedadle spolusediaceho však sedela žena, ktorá ma predtým na toaletách napadla. Teraz, keď som jej videla do tváre, som spoznala, že je to Megira.

Keď šofér zdvihol hlavu, aby sa pozrel do spätného zrkadla na nás, skrčila som sa a stiahla som so sebou aj Jungkooka.

,,Niečo mi napadlo,'' zašepkala som Kookovi a dúfala som, že naše tiché rozhovory splynú s hlukom motora. ,,Ale nebude sa ti to páčiť.''

Jungkook zaváhal. ,,Aké sú šance na úspech?''

Zamyslela som sa. ,,Asi tak desať percent.''