Revenge 2✔

13.

Nasledujúce tri dni sa Jungkook liečil. Každú noc som sa budila, aby som skontrolovala, či náhodou nemá teplotu alebo či mu nekopem zo spánku do nohy. Rany sa celkom pekne hojili a už dokázal krívajúco chodiť.

Namjoona, Taehyunga a dokonca ani Yoongiho som za celé tie tri dni nevidela. Asi mali veľa práce s gangom. Vôbec som sa ich doteraz nespýtala na to, kto vedie teraz môj gang. Ak som líderka, musím prevziať zodpovednosť a nie nechať ich riadiť - koľko to? - štyri gangy naraz.

Okolo piatej sme s Kookom večerali na terase, keď mu zazvonil mobil. Keď som zbadala, že mu volá Namjoon, vytrhla som mu mobil z ruky.

Ešte nie je schopný veľa sa namáhať. Nemal by pracovať.

,,Neskoro, už som to zdvihol,'' zaškeril sa na mňa.

Škaredo som naňho zazrela a priložila si mobil k uchu. ,,Ahoj Joon, Jungkook je v sprche, mám mu niečo odkázať?''

Jungkook chňapol po mobile a ja som sa postavila od stola, aby na mňa nedočiahol. Zaklial, no nechal to tak.

,,Vlastne to je vpohode, môžem hovoriť aj s tebou,'' povedal Namjoon a ja som oľutovala, že som nenechala Kooka vybaviť si to samého. ,,Mohli by ste prísť na ôsmu do vily Trizziano? Potrebujeme... niečo vybaviť,'' povedal Joon neurčito.

Chcela som sa spýtať, či je to súrne, lebo Jungkook stále kríva a bolí ho chodiť, no vtom som si uvedomila, že Namjoon by nevolal, kebyže to nie je súrne.

,,Dobre, budeme tam,'' povedala som len.

Hobi s Jinom nám včera priviezli moje auto, keby sme potrebovali niekam ísť, keďže Kookovo auto bolo v oprave a moje bolo pri vile.

Kook nadvihol obočie, keď som zrušila. ,,Ideme niekam?''

,,Áno, ideme do vily Trizziano. Môžeme si zbaliť veci a ostať už tam, čo povieš?'' navrhla som.

Jungkook zvraštil obočie. ,,Namjoon sa chce stretnúť vo vile?'' spýtal sa ignorujúc moju otázku.

Prikývla som.

,,A chce tam aj teba?''

,,Heeej, nebuď zlý!'' ohriakla som ho mierne urazená. ,,Jasné, že chce.''

,,Nie, nie, tak som to nemyslel. Ja len...'' zmĺkol a znovu sa zamračil.

,,Vieš o čo ide?'' zaujímala som sa.

,,Možno.''

A viac mi nepovedal.

~

Zobrala som z obuvníka kľúče od auta a otvorila dvere. ,,No poď,'' pobádala som Kooka.

Prosebne na mňa pozrel s nezašnúrovanou topánkou na ranenej nohe.

,,Ach, ty a tie tvoje veľké tmavé oči,'' povzdychla som si a zohla som sa, aby som mu zaviazala šnúrky.

Žiarivo sa usmial a vstal. ,,Ďakujem.''

Vyšli sme vonku. Obaja sme boli ozbrojení. Kook mi dokonca napchal do úst na zadné zuby nejakú otravnú hovadinu. Hovoril, že to je pre to, aby som sa mu znovu nestratila. No netušila som, ako mi táto chujovina pomôže.

Jungkook pri pohľade na auto stŕpol.

Vložila som svoju ruku do tej jeho, preplietla som si s ním prsty a stisla ich. ,,To bude v poriadku. Dneska šoférujem ja,'' povedala som mu nežne.

Prehltol, prikývol a pohol sa k autu.

Hneď, ako som naštartovala, si znovu ukradol moju ruku a silno ju zovrel.

Pozrela som naňho, no on len zamrmlal: ,,Pozeraj na cestu, prosím.''

Vtom sa auto zmenilo. Z krémových poťahov sa stali čierne, ale neboli rozpálené, ako v lete bývajú. A nie len poťahy sa zmenili. Jednoducho, sedela som v úplne inom aute.

Pozrela som na Kooka, či to tiež postrehol. Ale nebol tam. Sedadlo spolujazdcu bolo prázdne.

Začula som spoza seba jemné tikanie. A hneď som vedela, čo to je. Bomba.

Prepadol ma strašný strach.

Obzrela som sa, či ju neuvidím, či vzadu nenájdem Kooka... nevedela som, čo teraz.

,,Neira, prosím, pozri sa na cestu,'' doľahol ku mne naliehavý hlas.

Pred očami sa mi zahmlilo a keď sa mi zrak zaostril, pozerala som do Kookovych vyplašených očí. Triasol mnou a prosil ma, aby som dávala pozor na cestu.

Vyhovela som mu a uprela som zrak na cestu. Pravdou bolo, že som vôbec nedávala pozor, no Jungkooka to aj tak upokojilo.

Pár kilometrov sme šli mlčky. Došlo mi, čo to bolo. Len ďalší obraz. Ďalšia vízia. Spomienka.

Nevedela som, ako sa na to mám spýtať. ,,Bola som... mala som... niekedy v aute bombu?'' dostala som zo seba napokon.

Prekvapene na mňa pozrel. ,,Áno,'' povedal. Potom pokrútil hlavou. ,,Nemala by si šoférovať. Malo mi dôjsť, že máš víziu. Zastav. Budem šoférovať ja.''

,,Neblázni. Už to neurobím, sľubujem,'' povedala som.

,,Nie. Ty nevieš, kedy sa to stane. Vážne by si ne-''

,,Kookie, ukľudni sa, prosím ťa,'' prerušila som ho rázne. Ráznejšie, ako som chcela.

Stíchol a sklonil hlavu. ,,Prepáč.''

,,Nie. To nič,'' povedala som rýchlo. ,,Ja len...'' vzdychla som. ,,Nedostávam tie vízie tak často, takže sa nemusíš báť...'' povedala som smutne. Takýmto tempom sa mi nikdy pamäť úplne nevráti.

Prešiel mi rukou po ramene a mne sa zježili chĺpky na rukách. ,,To nevadí,'' povedal jemne. Ten jeho zvučný hlas... už len preň sa mi rozbúchalo srdce.

Nechcela som, aby sa ma prestal dotýkať, no popravde, nevedela som sa sústrediť. ,,Nepoznám cestu,'' priznala som.

Usmial sa. ,,Takže ťa môžem znavigovať hocikam, kam chcem ísť.'' Povedal to s takou túžbou v hlase, až mnou prebehla vlna rozkoše.

,,Nie, ideme do vily Trizziano,'' oponovala som napriek mojej vôli.

Vzdychol, spustil ruku a odtiahol sa. Pozrel von oknom. ,,Ale najradšej by som tam nešiel.''

Zamračila som sa, aj kvôli jeho slovám a aj kvôli tomu, že som prišla o jeho dotyky. ,,Prečo?'' spýtala som sa.

,,Pretože viem, čo od teba Namjoon chce.''