Revenge 2✔

9.

Vyšla som spoza dosiek s rukami zdvihnutými nad hlavou - v jednej ruke som zvierala zbraň, len ako rozptýlenie.

Muž v kožennej bunde predo mnou mi okamžite namieril na hlavu a zaujal pevný postoj. ,,Odhoď zbraň.''

Nebola som si istá, čo mám teraz robiť. ,,Ty odhoď zbraň,'' skúsila som.

,,Ja ti mierim na hlavu. Ja vydávam rozkazy,'' upozornil ma muž. ,,Odhoď. Zbraň.''

,,Z akého si gangu?''

,,Odhoď tú skurvenú zbraň!'' vyštekol.

Trochu ma myklo ale položila som zbraň na zem.

,,Odkopni ju. Poriadne ďaleko,'' zavelil znovu.

Spravila som tak. Doriti, potrebujem získať čas, kým dorazia posily.

,,Tvoj kamoš...'' šibol pohľadom k doskám za mnou.

Bolo mi jasné, že videli krvavú stopu, ktorú Jungkook na zemi zanechal. ,,Je ranený. Takmer v bezvedomí,'' pripustila som.

Muž nemusel vydať povel a už sa k nám zozadu privalili piati muži a schytili nás. Dvaja zdvihli Jungkooka do vzduchu a jeden mi zovrel ruky za chrbátom.

Zvyšní dvaja nám mierili na hlavy.

Zovrela som sánku, keď som videla, ako Jungkooka zdrapili a ako mu visela hlava. Tmavé vlasy mu padali do tváre.

,,Nechajte ho. Je ranený. Potrebuje pomoc,'' prosebne som pozrela na muža v kožennej bunde.

,,Ale, ale,'' muž podišiel ku mne. ,,Nie je toto...,'' skúmavo sa mi zahľadel do očí. ,,Neira Trizziano?''

,,Nie,'' odvrkla som drzo ako malé decko. Čas, čas, čas.

Zasmial sa.

Muž, čo mi zvieral zápästia za chrbtom svoj stisk ešte spevnil až to zabolelo. Trochu som zavrčala, aj keď som mala chuť rozplakať sa. No nemohla som myslieť na nič iné, len na to, aby som Jungkooka dostala do bezpečia.

,,Poďte, ideme. Naložte ich do auta,'' zavelil ten muž, ktorý všetkému velil a otočil sa na odchod.

Nie!

,,Urobíme dohodu,'' navrhla som a dúfala som, že si ma muž bude chcieť vypočuť. Čas. Tak zúfalo som potrebovala viac času.

Nadvihol obočie a otočil sa ku mne.

,,Pôjdem s vami-''

,,To pôjdeš tak či tak,'' skočil mi do reči.

Prehltla som nadávku a pokračovala som. ,,Pôjdem s vami a poviem vám všetko, čo chcete vedieť. Budem spolupracovať.'' Blbosť. Nič si nepamätám, ale dúfala som, že o mojej strate pamäti nevedia.

,,Čo za to?''

,,Jungkook. Nechajte ho ísť. Nepotrebujete ho. Je v bezvedomí a potrebuje lekára. Nič sa od neho nedozviete ani vám nijako nepomôže,'' tĺkla som doňho. Prosím, takmer som dodala.

Muž sa zamyslel. ,,Som rád, že si ochotná spolupracovať. Dobre teda.''

Zostala som napätá ako struna.

,,Naložte ich už konečne! Určite zavolala posily. To chcete čakať, kým dorazia!?'' rozkričal sa na svojich ľudí.

Zovrelo mi srdce. ,,Povedal si, že súhlasíš s dohodou! Jungkook zostane tu!'' vykríkla som naňho a ani som sa nepohla, keď ma muž za mojím chrbtom potlačil dopredu.