Revenge 2✔

43.

Timeskip
*zatiaľ nepoviem o koľko*

Prebrala som sa v nemocnici. Chvíľu som sa nemohla ani pohnúť a keď sa mi to konečne podarilo, všetky moje svaly zaprotestovali.

Pomaly som sa posadila a vytrhla som si infúziu zo žily. Trochu ma zamrzelo, že stolička vedľa mojej postele je prázdna.

Čo si čakala? Že jedna nehoda všetko zázračne zmení, Jungkook sa ti vrhne okolo krku a bude všetko dobré? vynadala som si.

Možno som v to v kútiku duše dúfala. Ale nepriznala by som to nahlas.

Nemotorne som sa postavila na nohy a preklínala som svoje stuhnuté svaly. Asi mi dali také silné lieky, aby som necítila bolesť zo zranení, ale zároveň som mala pocit, akoby ma nohy vôbec nepočúvali.

Zrak mi padol na nočný stolík, kde boli rozkvitnuté kvety. Odkedy si nosíme do nemocnice kvety, dokelu?

Ale okrem kvetov tam nebolo nič. Ako to, že mi Trent nedoniesol mobil a doklady? Za čo ho platím?!

Vykradla som sa zo svojej izby. Na chodbe nestáli žiadne stráže. Naozaj ma nikto nestráži? Čo ak by ma niekto prišiel zabiť zatiaľčo spím?!

Chvíľu som sa motala po nemocnici. Čo je toto za krídlo? Bolo tu podozrivo ticho.

Potom som sa konečne zorientovala. Prezliekla som sa do vecí, čo zrejme patrili nejakej doktorke a strhla som si náramok, ktorý označoval pacientov.

Prešmykla som sa okolo recepcie a vyšla som na ulicu.

Trent by si zaslúžil poriadnu do ksichtu. Nemala som mobil, peniaze na taxík ani zbraň.

Až vtedy mi napadlo, že som mohla z tej doktorskej kancelárie zobrať aj nejaké peniaze. Ale už sa mi nechcelo vracať.

Vybrala som sa do vily pešo. Prešla som len pár blokov, keď som zrazu začula známy hlas pár metrov predo mnou.

,,Áno, ak sa mu vôbec uráči prísť...'' hovoril do telefónu a znel otrávene. ,,...dobre, tak mu odkáž, že-'' vtedy ma zbadal.

Mobil mu vypadol z ruky a rozbil sa o chodník.

Rýchlo som uhla pohľadom a tvárila som sa, že niečo robím. Uvedomila som si však, že nemám mobil, takže som len trápne pozerala na zem a modlila som sa, aby už odišiel.

Namiesto toho však podišiel tesne ku mne. Hľadela som na špičky jeho topánok. ,,Nechaj ma prejsť. Musím ísť niečo vybaviť,'' povedala som. Neklamala som - naozaj mám veľa práce a nesmiem zabudnúť vykričať Trenta za to, že sa fláka.

Jungkook mlčal, ale nepohol sa.

Nahodila som najchladnejší výraz, aký som vedela a pomaly som vzhliadla k jeho tvári. Prekvapilo ma, ako staršie vyzerá. Vlasy mal dlhšie a jemne sa mu vlnili. V očiach mal výraz, ktorý som nevedela tak úplne prečítať.

,,Nemusíš vybavovať vôbec nič,'' vydýchol a mne až vtedy došlo, že zadržiaval dych.

Zatvárila som sa zmätene. ,,Áno, musím. Som totálne zaneprázdnená, takže ma nechaj-'' snažila som sa ho obísť, ale postavil sa mi do cesty.

,,Rok,'' zachripel a tým ma prinútil pozrieť mu do očí. ,,Celý rok si bola v kóme a teraz ťa len tak miniem na ulici,'' hovoril, akoby tomu stále nevedel uveriť.

,,O čom to kecáš?'' spýtala som sa zarazene.

Rok?! V kóme??

Vysvetľovalo to však všetky zvláštne okolnosti, za ktorých som sa zobudila.