Potřebuji tě✔

17. Pivnica

Čítal/a si:

*"Možná vás tak trocha shipuju i já" vyvalila som na ňu oči "Když jsme byli na tem školském plesu .. výš jak ti dal to sako ... videla sem vás. Říkala sem si proc ti dva ješte nejsou spolu? Bilo to na vás vidno. Sice sem mokla ale vyplatilo se" povedala Lena a usmiala sa "'Ja .. neviem čo na to povedať" "A já vím! Po mím tréningu o týžden ich nafotíme v parku ukážeme ty fotky Matyášovy a dáme vás dokopy!" vyhlásila Lenka "Ale ... ja neviem či ... ho mám rada" povedala som "Máš! Je to na tebe vidno! Si krásna, milá, vtipná. Čo viac človek potrebuje?"*

Neskôr

Chvíľu sme sa ešte boli v izbe. Možno trochu dlhšiu chvíľku. Oni proste nechápu že sa mi Matyáš nepáči! Jak im to mám sakra povedať keď ma ani nepustia ku slovu? Klára stále mele o jej sťahovaní, Lenka o jej pláne a ja sedím a snažím sa dostať slovo.

Po asi 1 hodinke som išla na vecko. V obývačke bola zapnutá hudba a na zemi boli flaše od niakeho chlastu. Toto neskončí dobre. Všetci spali na gauči. Boli tam natlačený jak sardinky. No chýbala tam Kristína. Už len ten pocit že tam nie je bol zlý. Keď som ich spočítala stále mi niekto chýbal. Dominik, Samo, Bea, Vitaa, Anita ... Matyáš! Sakra! Čo som to len spravila. Na vecko som zabudla a bežala som do izby. Zhrozene na mňa pozreli. Rozdýchala som to všetko a vyrozprávala som im celú situáciu. Vyšli sme na chodbu.

Prehľadali sme celý dom no nikde sme ju ani Matyáša nenašli. Prečo som si brala sukňu?! Otvorila som Matyášov šatník. Schmatla som prvé gate a obliekla som si ich. Na stole bol položený opasok. Zišiel sa. Zobrala som mu niaku mikinu a išla som do obývačky za babami. Lenka držala v ruke niaky papier. Klára doňho pozerala a čítala si ho "Čo to je?" opýtala som sa "Neviem. Je tu len niaka adresa a za ňou je napísané Nataša" pozreli sme sa na seba a hneď nám to bolo jasné. Vyhľadali sme ju a nasadli do auta. V duchu som sa preklínala a prosila som aby sa Matyášovy nič nestalo.

Zastali sme pred domom. Bola to novostavba. Nechcelo sa mi tam ale robíme to pre kamaráta. Otvorili sme dvere. Vnútry bolo zažnuté svetlo. Mobil som si dala do vačku a šla som dnu. Z hora bol počuť smiech a hlasy. Vošli sme dnu. Opatrne sme vyšli po schodoch. Ako sme vyšli, spoza steny vyšiel chalan. Celkom nízky. Chvíľu stál a bol v šoku, tak ako mi. Potom som sa rozbehla oproti tým dveriam. Do cesty sa mi postavil akýsi muž. Prekĺzla som mu pomedzi ruky a otvorila dvere. Lenku chytil ten chlap a Klára bežala von no na schodoch sa potkla a spadla. Už nevstala. Upadla do bezvedomia. Zľakla som sa. Hneď ako som otvorila dvere, uvedomila som si že to je pasca. V izbe nikto nebol iba mobil na ktorom sa prehrával niaky zvuk smiechu. Chcela som utiecť. Ale to sa nedalo. Chlap ktorý držal Lenku ma zhodil na zem. Lenu pritisol ku stene a tlačil jej na hrdlo. Kopala, metala sa ale jeho stisk bol stále taký pevný ako predtým. Potom ju pustil Lenka lapala po dychu. No hneď po prvom nádychu ju niekto tresol niečim do hlavy. Spadla a omdlela. Bežala som ako o život. Vybehla som z izby a smerovala ku schodom. No muž ma chytil za ruku. Vykrútil mi ju za chrbát a niekto ma tresol po hlave. Videla som rozmazane. Moc si z toho nepätám. Iba pohľad na schody a topánky s opätkom.

Prebudila som sa. Neviem kde, neviem ako ale hlavné je že žijem. Rozhliadla som sa okolo seba. Až vtedy som si všimla že sedím pripútaná na stoličke. Sakra! Toto mala byť záchranná misia a nie dostať sa do ešte väčších problémov. Zrazu sa rozsvietila žltá lampa položená na stole. Stála pri nej žena. Otočila sa ku mne tvárou. Kristína. Prišla ku mne a začala mi niečo hovoriť no ja som ju prerušila "Kde je Matyáš" usmiala sa "Je v dobrých rukách" "Kde je Lenka a Klára?" "O Kláru se stará můj brat a Lenka je kúsok od tudy. Je ješte v bezvědomí" "Okamžite ma pusť!" začala som sa metať na stoličke. Nič to nepomohlo. Nemôžem tu ostať na veky. Som priviazaná dosť hrubým lanom ale nohy a ruky mám zlepené izolepou. Stačí len dúfať že o chvíľu odíde a ja budem môcť prekúsať tú pásku "Jestli to ješte nevíš, ja a Nataša sme rodina. Sme sestřenice. Celé to byl plán jak se dostat k Matyášovi. Není můj typ. Vždyť nemá ani svaly! Je to debil ale to už asi víš" "Nikto nebude hovoriť mojim priateľom takto. Keby som nebola zviazana tak by si ležala na zemi s otrazom mozgu a zlomeninami po celom tele" zasmiala sa a upravila si prsteň "Už se bojím. Dost silná slova na holku svázan na stoličke. No dobrá když to takhle nejde tak to udeláme jinak. Máme poradu ale hned sem spět" odcupitala ku dverám a zabuchla ich. Teraz je moja šanca. Nikto nikde. Vyvliekla som sa z toho lana. O roh stola som rozrezala pásku na rukách a potom som si dala dole tú z nôh. Prešla som ku dverám. Priložila som na ne ucho. Nič som nepočula. Chytila som kľučku a otvorila dvere. Na chodbe nikto nebol. Chcela som niekomu zavolať ale mobil som pri sebe nemala. Zrazu sa niekde otvorili dvere. Nevedela som kam mám ísť a čo mám robiť. Postavila som sa za kvetináč na chodbe. Z vedľajšej uličky vyšla Klára. Vydýchla som si a postavila som sa. Klára sa zľakla. Ja som ju utešila. Videla som že niečo nie je v poriadku "Čo sa stalo Klári?" opýtala som sa jej a pohladila som ju po hlave. Ona ma objala a rozplakala sa. Nič nevravela. Chvíľu sme tam stáli v objatí. Potom sa Klára upokojila no povedala mi že mi to potom vysvetlí. Išli sme po chodbe. Klára išla po ľavej strane a ja po pravej. Prikladali sme ucho ku dverám a počúvali sme. Cez kľúčovú dierku jedných dverí sa svietilo. Nič z nich nebolo počuť. Čo ak tam majú poradu. No skôr než som niečo stihla povedať, Klára otvorila dvere. Vydýchla som si lebo tam bola Lenka. Prefackali sme ju a išli sme ďalej.

Problém nastal vtedy, keď sme si uvedonili že sme v pivnici. Z jednej izby bolo počuť hlasy. Priložila som ku nim ucho a počúvala som. Nič som však nepočula iba nejasné hlasy. Nakukla som cez kľúčovú dierku. Videla som Natašu a Matyáša. Konečne to ide dobrým smerom. Zrazu niekto otvoril vedľajšie dvere. Rýchlo sme sa postavili do tieňov a sledovali čo sa deje. Bol to ten jeden nabúchaný chalan. Otvoril dvere a vošiel dnu. Bohužiaľ ich za sebou zavrel. Chvíľku bol vnútry, no a potom vyšiel. Kým sa dvere zatvárali, Lenka ich prichytila nohou. Ostali pootvorené. Opatrne ich otvorila. Nataša dačo rozprávala a Matyáš ležal na gauči. Bol opytý takže nič z toho nevnímal. Nataša si ku nemu sadla. My sme zatiaľ prekĺzli dnu a opatrne zavreli dvere. Mali sme perfektnú skríšu za niakymi krabicami. Matyáš sa posadil a Nataša si sadla naňho. Toto nejde dobrým smerom. Na rýchlo ma nenapadal žiaden plán.

...

Ajoj! Pls vote a folow! Ďakujem za 100 folowerov! Je to obrovaké číslo. Je to ako splnený sen. Som vám neskutočne vďačná a ľúbim vás ❤

Vaša Šárka

1228 slov