Potřebuji tě✔

23. Nečakaná zmena

Čítal/a si:

*"A-a-ano len som sa zamyslela" "Nad čím?" "Ále len tak" odpovedala som a mávla som rukou "Myslíš na Matyáše? On se ti líbí!" povedala "Prestaň s tým! Už zas začínaš!" "Uuuu Lara a Matyáš uuuu" vzdychla som a usmiala som sa. Nie je to náhodou pravda? Teda ja neviem. Nikdy som nikoho nemilovala ale vždy keď nad ním premýšľam tak sa usmievam. Podľa mňa mi zasa šibe "Aké je to milovať?" táto otázka mi nedala. Lenka sa na mňa nechápavo pozrela "No ... já nevím. Je to takový ... um no ... proste cítíš že se ti na tom člověku něco líbí. Třeba máš ráda tvoji mámu. Nikdy nad tým nepřemýšlíš ale miluješ ji. Máš na ní ráda všechno. I to dobré i to zlé bez ohledu na vzhled. V podstatě kdyby nebila ona, nebila by si ani ty. Milovat je mat v někoho duvěřu a kdyby nebil on, nebo ona, nebila bys ani ty. Láska je zložitá ale dá se pochopit"*

O týždeň neskôr

Posledný májový týždeň je u konca. Mám rada jar. Neviem prečo ale napriek všetkému sa teším do školy. Napriek tomu že tam je Matyáš, s ktorým sa nemôžem rozprávať, napriek tomu že máme dnes dvojhodinovku chémie, napriek tomu že dnes prší a celkovo, napriek tomu že škola je väčšinu času hrozná. Obliekla som si rifle a čierne tričko, potom som sa išla najesť. Prišla som dolu a v kuchyni stála mama. Ja že je u Mareka. Hm nevadí. Otvorila som chladničku a vybrala som z nej mlieko. Naliala som si ho do hrnčeku, no až potom som si uvedomila že som si ho chcela naliať do misky. Nevadí. Urobila som si teda kávu a vypila ju. Mamina s niekým volala. Neskôr zložila hovor a obrátila sa ku mne "Ahoj Laruška" povedala "Čau. Kto volal?" preglgla a svoj zrak obrátila ku drezu "Niečo sa deje mami?" "No ... neviem či ti to mám povedať" "Hmm prečo nie?" opýtala som sa "Asi z toho nebudeš veľmi nadšená" nie nie nie nie ... hádam to nie je len "Vieš už dlhšiu dobu nad tým premýšľame" nie nie nie! Prosím nech to nie je len to "Kto? Ty a Marek? Dobre vieš že to nemám rada mami. Však to nie je to čo si myslím?" dopovedala som tichšie a pokúsila som sa o úsmev "A-asi ťa sklamem ale pravdepodobne to to je" povedala a pozrela sa do zeme "Áno sťahujeme sa" povedala a povzdychla si "My sa sťahujeme?!" vykríkla som na ňu. To nesmie! Mám tu toľko kamarátov. Mamina bez slova prikývla "To nesmieš! Ja tu ostanem. J-ja nikam nejdem. Ostávam tu a nikam nejdem, rozumieš? Konečne som našla ľudí ktorým na mne záleží a mne záleží na nich! J-ja nikam n-nejdem!" povedala som a prvé slzy mi stiekli po lícach "Neboj bude to tam super. Ver -" snažila sa to zachrániť "T-to nie je pravda! Vždy si to h-hovorila a nikdy to p-p-p-pravda nebola. A-až doteraz. Už ti to neverím" dopovedala som a utrela som si slzy. Vybehla som do izby, zobrala som si tašku a vrátila som sa dolu. Išla som rovno do chodby kde som si obúvala topánky "Zlatko daj tomu šancu. Uvidíš že sa ti tam bude páčiť. Budeme susedia s našimi kolegami. Bude to tam super. Ja, ty a Marek. Nie je to až tak-" tresla som dverami a išla som do školy. Prečo? Prečo sa to zasa deje? Nemala som skoro ani čas na ... na nič! Našla som si kamarátov a hneď nato som ich stratila. A toto je dôvod, prečo si nerada hľadám kamarátov. Od mami som už nechcela počuť nič. Povedala mi toho až-až. Mamu i Mareka mám rada ale prečo sa musíme zasa sťahovať?! Tu nám je dobre. Na oblohe preblysol blesk a spustil sa dážď. Pridala som do kroku aby som celá nezmokla. Mala som si zobrať aspoň mikinu ale na to je už neskoro. Škola začína o 10 minút a mne sa už domou vracať nechce. Najradšej by som teraz kričala na celú ulicu. Čo na ulicu, na celú prekliatu Prahu (a a a! si z Prahy? 😂 ps milujem Prahu a i Lara ju miluje, teda skôr niekoho z Prahy 😏 p.a.)! 

Zaťala som päste no potom som ich uvoľnila "Lara!" zakričal niekto moje meno. Otočila som sa. Bežala za mnou Lenka. Otočila som sa späť, utrela som si slzy a pozrela som sa späť na Lenku "Ahoj!" povedala som a objala som ju. Ona ma objala tiež "Ako sa máš?" opýtala som sa jej keď sme obe kráčali do školy "Asi dobre ... vlastne se mám úplne na nič" "Čo sa stalo?" opýtala som sa jej "No já ... řeknu ti to po škole" dopovedala smutne "Dobre tak ... kedy si potrebovala tak mi to môžeš povedať" "Ne ne já ... teď nad tým nechci přemýšlet. A ty? Jak se máš?" "Dosť ... v pohode?" to je divné. No nič iné ma nenapadlo.