Dlhom Spojený

X.

Zviera sa nikdy nezmení.

Neverila som vlastným očiam. Som tu už pár dní, ale necítim sa tu už ako väzeň. Spravil veľké pokroky v správaní sa ku mne, môj únosca bol milší než na začiatku, nebol samotná vážnosť, ba dokonca by som mohla povedať že bol najvtipnejší človek ktorého som doteraz spoznala, raňajky sme trávili spolu a niektoré večere tiež, ak nepočítam to, že niekedy meškal. Cez deň som ho nezvykla vídavať, väčšinou pracoval alebo odchádzal za svojím šéfom.

Jedného dňa keď sa vrátil domov, sa ma spýtal čo by som chcela robiť. Moja odpoveď bola jasná, chýbajú mi moje knihy.
Len sa na mňa usmial a povedal nech ho nasledujem.
Spočiatku som mu neverila, hlavne keď ma viedol dole schodmi pod dom, že by tam mal pivnicu ? Netušila som. Zbadal moje zaváhanie. Chytil mi ruku a viedol ďalej.
Akonáhle som zbadala dvere, zastala som, odomkol ich a otvoril. Dvere do tmavej miestnosti boli strašidelné, pravdaže kým nerozsvietil. Vtedy mi odľahlo. Zbadala som police na ktorých boli zaprášené knihy, všelijaké haraburdie sa tam váľalo po zemi, bicykle opreté o steny. Sama sebe som sa zasmiala, nie všetko vyzerá tak ako sa na prvý pohľad zdá. Teraz som zistila že je na tom kúsok pravdy.

,, Kľudne si vezmi tie knihy ak chceš. " Povedal s neutrálnym výrazom v tvári.

,, Nevedela som že čítaš, nepovedala by som to na teba, ani by som si nepomyslela že v dome nejaké knihy máš. " Pousmiala som sa, na čo sa mi on otočil chrbtom a povedal. ,, Nie sú moje, patrili mojej matke, keď umrela, všetko som dal pod zámok. " potom odkráčal preč. Nechal ma tam s výčitkami svedomia, prečo som musela chcieť práve knihy ? Mala som si vymyslieť niečo iné.
Dal všetko pod zámok, tak ako aj svoje srdce. Preto je chladný, nadarmo sa snaží byť milší, vždy sa to nejak pokazí, ako keby sa na chvíľu odreagoval a potom sa vrátil zase do svojho sveta.

Išla som za ním, chcem to napraviť. Je to moja vina, iba kvôli mne si spomenul na minulosť, určite je horšie vedomie o smrti matky, než nepoznať nijakú. Svoju som nepoznala, no on áno.
Zaklopala som na dvere jeho kancelárie.

Neodpovedal.

Zaklopala som znova.

Zase nič, žiadna odozva.

Zaklopala som tretí krát a dodala. ,, Môžeš prosím otvoriť. ? "

Vtedy sa zrazu tie dvere začali otvárať.

,, No sláva, už som si myslela že tam chceš ostať naveky. " Uštipačnú poznámku som nemohla vynechať.

,, Tie dvere môžem kľudne aj zatvoriť. "

,, Nie nie, už som ticho. " Hneď na to som sa prešmykla cez dvere dnu.

,, Prepáč. " Povedala som si smútkom v očiach.

,, Za čo. ? "

,, Za to s tvojou matkou, neviem si predstaviť aké to je ak ti umrie matka, ja som svoju nepoznala. " Hneď ako som to dopovedal mu ako keby pukla sánka. Ostal nemo pozerať. Zľakla som sa.
Bol pri mne tak blízko až som cítila blízkosť a teplo jeho tela, pozerala som sa hore aby som zachytila jeho výraz alebo aspoň niečo.

Podišiel ku svojmu stolu a všetko z neho zhodil. Nabehla mi husia koža.

,, Tak tebe je to ľúto ? Čo presne ti je ľúto ? To že bola štetka a podvádzala môjho otca ? Alebo to že pokiaľ sa ona kurvila s kade kým som sa ja musel postarať o sestru a seba aby sme nezostali niekde na ulici, tak povedz čo presne ti je ľúto ?  "
Pozeral na mňa s vražedným pohľadom a čakal čo poviem. Neodvážila som sa povedať ani ň, zostala som nemo pozerať. Bála som sa čo i len zdvihnúť oči na neho.

Počula som jeho kroky, približoval sa ku mne. Postavil sa priamo predo mňa, zízala som mu na topánky, bála som sa zdvihnúť pohľad. Oprel ma o stenu.
Vnímala som iba svoje zrýchlené dýchanie.
Chcela som ostať kľudná, ale to sa nedalo.

,, Keby som chcel, mohol by som ťa kľudne zabiť, ale z nejakého dôvodu si pre Antónia dôležitá, musím zistiť prečo. "

,, J-ja t-toho Antónia ani nepoznám. " vykoktala som zo seba aspoň niečo. No aj to ma stálo veľa úsilia.

,, Viem. " Riekol a priblížil sa ešte viac, chytil mi obe ruky, ktoré následne presunul na stenu, nad moju hlavou, odtiaľto už nebolo úniku. Ruky mi držal v polohe v ktorej som sa nevedela brániť.
,, Ale....mohol by som ťa pretiahnúť, to by mu nevadilo. "
Moje uši asi zle počuli, zastavilo sa mi srdce a všetky moje zmyslové bunky. Na sucho som prehĺtla a čakala čo sa udeje.
,, No neurobím to, nie som násilník, jedine ak by si to aj ty chcela, čo viem že nechceš keďže sa ti zrýchlil pulz, si v strese. "
,, Máš pravdu nechcem. "
,, Viem že sa ti páčim. "  Povedal úplne pokojným hlasom.
,, To určite, ani keby si bol posledný na svete. "
,, To sa ešte uvidí, dievčatko. " Predniesol a pobozkal ma.