Dlhom Spojený

XII.

Nakupovanie a únos.

Ráno som vstala prekvapivo s dobrou náladou, vedela som že dnes idem konečne po dlhom čase nakupovať. Som zvedavá aký deň to bude, keďže môj únosca ide do nákupného centra so mnou.
Chlap a nákupy ? To nejde k sebe.
Nepoznám chlapa ktorí, dáme ktorú sprevádza pri nákupoch by nepovedal aby si pohla. Chlapi na toto trpezlivosť nemajú, ale čo sa týka žien, pri nákupoch je jedna hodina ako päť minút. Nie je ľahké si vybrať niečo keď vám do toho kecá chlap a hlavne keď hovorí aby ste si švihly.
  Spravila som si rannú hygienu a vzala na seba slabo-modré tričko a čierne rifle, keďže tu mám pár vecí ktoré mi môj únosca kúpil alebo odniekiaľ zohnal, mám aspoň niečo na seba. Svoj outfit som doplnila čiernymi podpätkami a ruksakom. Trochu sa nalíčila a mohla som vyraziť.

Zišla som zo schodov práve v momente keď sa chystal odísť.
,, Odchádzaš ? "  Spýtala som sa ho. Najprv si ma prezrel, videla som jeho pohľad s ktorým si ma prezeral, potom sa zastavil na mojich očiach. ,, Áno, musím ísť niečo vybaviť. "
Nemali sme to ísť náhodou na nákupy ? Tak prečo ide niečo vybavovať ?
,, Aha, chápem. " Odpovedala som mu automaticky bez toho aby som sa pozerala na neho. Asi vycítil moje sklamanie, pretože dodal ,, Na tie nákupy skončíme neskôr, choď sa naraňajkovať. Do večera by som mal prísť. "
,

, Dobre. " Odpovedala som mu a pobrala sa do jedálne. Pani Elena akurát servírovala jedlo na stôl.
,, Dobré ráno. " S úsmevom som ju pozdravila. ,, Dobré ráno slečna. " Odpovedala okamžite.
Už včera som jej povedala nech mi hovorí menom, no ako vidíte nestalo sa.
Zasadla som si za stôl, všetko voňalo úžasne ale nechcela som jesť sama. Preto som sa aspoň pokúsila o niečo.
,, Pani Elena, prosím vás sadnete si ku mne a naraňajkujete sa so mnou ? Nechcem jesť sama. "  Vyzerala šokovane keď som sa ju opýtala. Nakoniec prikývla a posadila sa.
Sedeli sme pár minút v tichosti keď som to už nevydržala. ,, Deje sa niečo ? Dnes ste nijaká tichá. " Staršia, krátko vlasá pani, ktorej na čele boli vidieť vrásky a šediny vo vlasoch sa na mňa pozrela, uvažovala v tichosti a potom odpovedala. ,, Viete slečna, za tých pár rokov čo pracujem pre pána tohto domu, sedím prvý krát pri tomto stole.  Väčšinou jedávam v kuchyni. " Netušila som že nikdy ešte nesedela pri tomto stole. Ani som netušila ako to je možné, viem že môj únosca nie je priateľský typ človeka, ale keďže táto žena už dlhšiu dobu pracuje preňho, človek by si pomyslel že sa zvyknú aspoň rozprávať. Mýlila som sa. Hlavne on sa nezvykne rozprávať.

Po tom ako sme sa naraňajkovali si pani Elena išla štrikovať. Ja som si to namierila ku knihám. Našla som tam vážne úžasné knihy, horela som nedočkavosťou prečítať si ich. Všetky ktoré ma zaujali som si nanosila do izby.
Pohltila som sa do čítania, čo mi vzalo približne tri hodiny času. Potom som trávila trochu času s pani Elenou na záhrade. Ani som sa nenazdala a bolo už poobede.
Čakala som že sa vráti čoskoro, ale neprichádzal. Zobúdzala sa vo mne zvedavosť, zvedavosť o jeho bytí, zvedavosť o jeho práci, bola som zvedavá na neho.
Preto mi to nedalo keď som kráčala na chodbe a zbadala jeho pracovňu. Musela som zistiť viac.

Otvorila som dvere a vstúpila do tmavej miestnosti. Zapla som svetlo aby som videla a potom prešla k jeho pracovnému stolu. Bol na ňom počítač, pár pier v púzdre, zložky s papiermi. Skúsila som počítač zapnúť. No čo som si to vôbec myslela ? Že by to nechal bez hesla ? To sotva. Vyžadovalo to heslo, heslo ktoré som nevedela. Takže som to nechala tak a vylúčila túto možnosť.
Otvorila som šuflíky a hrabala sa v nich. Bola tam kopa papierov. Netušila som čo hľadám, len som vedela že potrebujem niečo vedieť, nájdem niečo o ňom ? O jeho živote ? Mohol by sa stať takýto zázrak. Nesťažovala by som sa.
Otvorila som posledný šuflík a zarazila sa. Bola tam zložka, s mojím menom. Vzala som ju do rúk a položila ju na stôl.
Váhala som. Tak veľmi som ju chcela otvoriť ale tak tiež, som sa bála čo tam nájdem. Moja zvedavosť mi nedala, otvorila som ju.
Nebolo tam iba moje meno, bola tam aj moja fotka, trvalé bydlisko, údaje o mojej práci, o tom kde sa pohybujem, moje zvyky, to že som chodila pred prácou na kávu. Bolo tam o mne úplne všetko. A potom tam bol môj rodokmeň.

Bola tam moja mama, otec, jedna čiara ich spojovala k jednému chlapcovi. Pri mojej mame bola ešte jedna čiara ktorá viedla k prázdne mu políčku, to bolo miesto pre fotografiu, no bol tam iba veľký otáznik, to celé viedlo ku mne.
Ostala som nad tým uvažovať. Nedávalo mi to zmysel. Moji rodičia sú mŕtvy, a toho chalana som nepoznala. Potom mi to docvaklo.
,, Kde je tvoj brat ? "
,, Ja brata nemám, neviem o čom hovoríte. "
V ten deň keď ma napadlo tí chlapi, hovorili že mám brata. Bol by môj brat ten chlap na tej fotke ?

Vzala som si tú zložku a schovala ju v mojej izbe. Potrebovala som to rozlúsknuť. Z toho že som sa dozvedela že mám brata som mala zmiešané pocity, nevedela som či sa mám radovať alebo plakať a hnevať sa na babku že mi o tom nepovedala. Ako mi mohla zatajiť takúto dôležitú vec ? Potrebovala som na vzduch, išla som do záhrady kde som sa pomaly prechádzala. Keď mi začala byť po pár minútach zima, otočila som sa aby som šla naspäť dnu do domu.
Počula som prasknúť konár, tak som sa otočila, nevidela som tam nič. Bola číra tma. Potom som si uvedomila že môj únosca mal prísť večer. To znamenalo že je to určite on.
,, Viem že si to ty. " Prehovorila som do tmavej noci. Nikto sa mi neozval, ale vedela som že nie som sama.
,, Vieš čo ? Nebaví ma to. Viem že si to ty John, táto hra ti nevychádza. "
,, Počuješ ? "  Prekrížila som si ruky na prsiach, neveriacky pokrútila hravou a otočila sa na odchod.

Pár rúk ma zozadu chytilo a neznáma jedna osoba, mi hodila vrece na hlavu, potom som cítila bolesť a videla už len tmu.