Dlhom Spojený

XIV.

Alex

Blázon, ktorý príliš riskoval.

Z okna auta som videla už iba jeho siluetu ako sa vzďaľuje. Ak sa mu niečo stane, bude to iba kvôli mne. Nevydržala som to ,, musíme sa poňho vrátiť ! " Zvýšila som hlas v snahe ukázať svoju odvahu. ,, Sám sa rozhodol. " Odpovedal mi Karlos a ďalej šoféroval. ,, Veď si jeho kamarát, on ho zabije. " Protirečia som mu. Na čo si on povzdychol a dodal. ,, Pozri dievča, sú veci ktoré nechápeš, oni dvaja, majú spoločnú minulosť, musia si vybaviť svoje účty, neboj on sa ti vráti. " Čo to práve povedal ? Vážne povedal on sa ti vráti ?
,, Mne ? Ako to myslíš ? " Spýtala som sa podráždene.
,, Myslím to tak, že aj slepý by videl že ho máš nijakým spôsobom rada, pozri dievča, nerobila by si si starosti o muža ktorý ťa uniesol ak by si ho nemala rada. " Nad jeho slovami som za zamýšľala dostatočne dlho. Mal by pravdu ? Mám ho nijakým spôsobom rada ? Mohla by som mať rada svojho únoscu ? Muža ktorý ma uniesol ? Zbytok cesty prebehol v tichosti. Počula som iba zvuk auta a videla konečne niečo iné ako les, nachádzali sme sa v nejakom meste, nočné lampy osvetľovali cestu a sem tam dopadali na moju tvár.

Karlosové slová ostali v mojej mysli, nemôžem ho mať rada. Vždy keď niekoho začnem mať rada zomrie a možno práve môj únosca tiež umiera. Dozviem sa vôbec to, či moje myšlienky boli pravdivé ? Môžem iba dúfať že kvôli mne nezomrie ďalší človek.
Z myšlienok ma dostalo zabrzdenie auta, zdvihla som pohľad a prezreli si okolie, stáli sme pred veľkou vilou. Karlos mi pomohol vystúpiť.
,, Kde to sme ? " Opýtala som sa ho, s odpoveďou si dával teda na čas. ,, Si u môjho šéfa. " Povedal a zahľadel sa pri dvere z ktorých vyšiel starší pán. Pán si nás prezrel a pomaly schádzal zo schodov, postavil sa oproti Karlosa. ,, Potrebujete s niečím pomôcť ? " Pri jeho otázke sa zatúlal ku mne jeho pohľad. ,, Nie, nič sme si so sebou nepriniesli. " Odpovedal Karlos.
,, Pán vás už očakávala. Oboch. " A je po mne, prečo by ma chcel vidieť ich šéf ? Určite mi dáva za vinu že sa niečo stalo Johnovi. Neochotne som nasledovala Karlosa do vily, viedol ma po prízemnej chodbe, až sme zastali priamo pred pracovňou jeho šéfa.

Karlos zaklopal na dvere a ostal ticho stáť. Až keď sa ozval spoza dverí hlas ktorí riekol ,, ďalej. "  otvoril dvere a ako prvý vstúpil do miestnosti. Nasledovala som ho ako poslušný pes. Porozhliadla som sa okolo seba, v strede miestnosti bol pracovný stôl z tmavého dreva, za stolom sedel muž mladého veku, určite mu nebolo ani tridsať. Mal kavrané vlasy a oči temné ako nájomný vrah. Nasucho som prehltla, moje obavy o môj život rástly rýchlo, presne tak rýchlo ako keby ste fúkali vzduch do balónu. Pár vdychov a je na prasknutie. Rukou mi naznačil aby som si sadla oproti neho. Pomaly som sa priblížila k nemu, sadla si oproti neho a pozorovala ho, čakala som na svoj rozsudok. Viem príliš, preto nádej že by ma pustili, nepripadá ani zďaleka do úvahy.

Ako vždy som to nevydržala a musela som niečo povedať, čo by bolo vhodné v tejto situácii ? Zamysleli ste sa nad tým, lebo ja nie. Úprimne v tejto situácii som vôbec nerozmýšľala, moja ľahkomyselnosť prevzala kontrolu nado mnou a z úst mi vyšla prvá otázka ktorá ma napadla.
,, Prečo som tu ? " A bolo to tu. Moja otázka ktorá bola vyslovená a vážne nezvratná bola na svete.
,, To je dlhý príbeh dievča. Povedzme že si mimoriadne vzácna pre mafiánov, jeden z mojich mužov sa snažil zistiť prečo. " musela som sa zamyslieť nad významom jeho vety. Ale potom som mu odpovedala.
,, A zistil niečo ? " v tento moment mu zazvonil mobil, chytil si ho do ruky a pozrel sa na rozsvietený displej. ,, To neviem, ako vidíš John sa ešte nevrátil. To on má na starosti tvoj prípad. " V tejto chvíli sa mi to potvrdilo, dáva mi to za vinu, ale ja som mu nehovorila nech tam ostane. To jemu muselo prepnúť v tej prázdnej hlave.
,, Prepáč ale teraz musím súrne odísť, povedzme že komplikácie v obchode, uvidíme sa neskôr, určite si unavená, Karlos ti ukáže tvoju dočasnú izbu, cíť sa tu ako doma, ak budeš niečo potrebovať povedz to Karlosovi. " vstal a s rýchlymi krokmi odišiel.

,, Tak poď. " Povedal mi Karlos a otočil sa na odchod. Nasledovala som ho na poschodie, všade naokolo bol na zemi červený koberec, steny boli červené a okraje zlaté, dekorácie a taktiež aj zrkadlá zdobila zlatá farba. Bolo to tu prekrásne. Zrazu som vrazila do jeho chrbta, zastavil a ja som si toho nevšimla. ,, Sú to tieto dvere. " Povedal s nezáujmom a ukázal na dvere.
,, Ďakujem. " Vyšlo zo mňa. Stlačila som kľúčku a chcela vstúpiť do dverí ale zarazila som sa, myšlienky mi nedali pokoj, blúdili po celej mojej mysli. Potrebovala som ukojiť svoju zvedavosť. ,, Myslíš si, že sa John vráti ? " Otočila som pohľad na Karlosa ktorý sa opieral o stenu a vyzeral byť zamyslený. Potom odstúpil, oči zdvihol ku mne a dodal. ,, Nemajú strach, on si poradí, je to Antóniov najlepší človek. " Jeho slová mi priniesli aspoň trocha pokoja do duše, moje výčitky sa stratili a vniesli mi kúsok nádeje na lepší zajtrajšok a na to, že sa môj únosca vráti.