Dlhom Spojený

IX.

Niečo na tej dievče je.

Šoféroval som počas tmy, mesto osvetľovali  iba pouličné lampy, nikde na dohľade ani živej duše.
Zaparkoval som na opustenom parkovisku a čakal kým príde chlapík ktorý má priniesť Antóniove prachy. Čakanie neznášam, no teraz mi vyhovovalo, vrátiť sa v myšlienkách naspäť k nej, na jej reakciu, na strach v jej očiach, nechcel som aby mala zo mňa tento pocit.

Súcitil som s ňou, nemala nikoho, bola sama, možno to je ten dôvod prečo ju chcem mať pri sebe, chcem ju chrániť aby sa jej nič nestalo, chcem aby mala pri sebe niekoho komu môže veriť ale hlavne, aby nebola na tomto krutom svete sama.

Hlavu som pozdvihol na svetlá prichádzajúceho auta. Zastavilo predo mnou, z neho vystúpil postarší chlap ktorý mi odovzdal kufrík s peniazmi.
,, Hlavne Antóniovi povedz že nabudúce nech to nechce takto večer. " riekol chlap ktorý sa otáčal naspäť ku svojmu autu.
,, Jasné, odovzdám. " 
,, Inak, počul som že máte to dievča ktoré hľadá teraz už každý, že by bola taká vzácna ? dávaj bacha. Obšmieta sa v meste vraj jej brat. "
Po jeho vete som ostal ako obarený, jej brat ? Takže je tu, predsa si po ňu prišiel.
,, Dík, no to už je moja starosť. "
Otočil som sa a nasadol do auta.
Cestou som zavolal Antóniovi, bude lepšie ak sa stretneme u mňa.
Nebudem nič riskovať a nechávať na náhodu.

No odkiaľ jej brat vedel že je práve tu ? A za tak krátky čas ? Na moje otázky bola iba jedna pravdepodobná odpoveď, musel ju sledovať, to znamená, že sledoval aj mňa, ak sa mýlim, čo sa ja nemýlim, tak pozná už moju identitu. To je obrovské riziko, vie sa potom dostať k Antóniovi ľahšie než by chcel a ak by ma udal, policajti by si ma spojili so zločinmi spáchanými nie len tu v meste ale široko ďaleko, prišli by na to že patrím k mafii, Potom by stopy viedli priamo k Antóniovi.
To by bol náš koniec.
Ale možno že chce iba to dievča, ak je tak, s radosťou mu ju dám, aj keď......sám neviem nad čím rozmýšľam, už ma z toho porazí, zoberie si ju, ja sa ju zbavím a budem žiť svoj život ako predtým.

Po dorazení domov som zastavil s autom presne pri vchode, kde už stál António.
,, Čakáš dlho. ? "
,, Ani nie, teraz som dorazil. " Riekol António.
Následne som ho pozval dnu, do môjho skromného príbytku. 
Namierili sme si to do mojej pracovne, nalial som mu whisky a začal rozoberať veci ktoré som sa dozvedel a tiež moju teóriu z auta. António po celý čas poslúchaj, čo u neho nie je zvykom, tento krát bol až príliš ticho, uvažoval nad tým, vedel som že  dáva dokopy všetky veci ktoré sa môžu stať, rozmýšľa čo ďalej a ako sa z toho vymotať.
Zrazu prehovoril. ,, Vezmem ju dočasne k sebe. " Po jeho dohovorenej vete som ostal v šoku, on ? K sebe ? Ju ? Veď k sebe nikoho nevodí, skoro nikto nevie kde býva, je to vraj pre bezpečie, také opatrenie pred nepriateľmi.

Musí byť za týmto viac než mi António hovorí, musím zistiť o čo ide.
,, Ešte počkaj pár dní, nechaj veci nech sa vyvinú. " Riekol som.
,, Fajn, tak teda pár dní, ale ak sa ti zjaví, chcem o tom vedieť ako prvý. " Dopovedal a pobral sa pomaly na odchod.
,, Ako vždy. " Riekol som.

Keď odišiel, sadol som si do kresla a zapojil svoje mozgové bunky, veď predsa ju nepozná, nikdy ju nevidel, tak prečo potom ten záujem ? Prečo si ju chce vziať domov a chrániť ju ? Takto som strávil zvyšok večera.

Na druhý deň ráno som sa prebral o niečo skôr než je zvykom. Namieril som si to do kuchyne kde som sa rozhodol naliať si do pohára studenú vodu, bol som opretý o kuchynskú linku a kľudne pil, akurát vtedy sa zjavila ona.
,, Čo takto skoro hore ? " Spýtal som sa so záujmom v hlase.
,, Neviem spať, niekedy mám s tým veľký problém, no a čo ty ? "
,, Som úplne nabitý, viac by sa mi spať už ani nedalo. "  Pozeral som na ňu, videl som jej únavu, kruhy pod očami. Je vidieť že sa jej nedá spať, strapaté vlasy jej pristali, prameň jej spadol na tvár, no vyzerala zlato, hlavne keď si išla zívnuť.
Podišla ku chladničke a vybrala studený džús.
,, Mohla si povedať pani...." Nenechala ma dohovoriť, skočila mi do reči.
,, Nechcela som budiť tetu Elenu. "
Začal som sa smiať, na čo sa ona na mňa nechápavo pozerala.
,, Ešte dobre že tu nie je, inak by bolo po nás...že vraj teta. " Smiech ma neprechádzal, práve naopak, rozosmial som sa ešte viac a nakazil aj ju. Až sme sa napokon smiali spolu.