Dlhom Spojený

V.

Toto ti nedarujem, únosca môj.

Sedím priviazaná k stoličke a plačem ako malá, chcela by som byť zase to malé, bezstarostne dieťa ktoré vychovávala stará mama. Rodičov som nikdy nepoznala. Moja stará mama mi povedala len toľko, že moja mama je už v nebi a otec, ten je niekde vo svete. Moc mi toho o nich nepovedala, vyhýbala sa téme ktorá by bola spojená s nimi.

No keď ochorela, nechala som školu, odmaturovala som to áno, ale na výšku som už nešla. Potrebovala som peniaze na liečbu mojej starej mami, ale nepomohli mi. Bolo už neskoro. Od vtedy si to vyčítám.
Práca v knihovni je môj relax, odpútanie od reality a od života plného starostí.
Milujem čítanie, to ako láska vždy zvíťazí, alebo keď sa zrodí z nenávisti. Bohužiaľ sa to v realite nestáva.
Preto sú knihy oveľa lepšie, odpútanie sa od mysle a rozmýšľania čo bude zajtra.

Ale momentálne pri sebe knihu nemám, myslím na to čo bude zajtra, budem ešte živá ? Alebo ma tento chladný psychopat zabije. Nemôžem povedať že sa nebojím. Hrozne. Hrozne sa bojím.
Trasiem sa pri pomyslení na to že by som mala umrieť. Že nežažijem veci ktoré som chcela. Že neuvidím svet a krásu tejto zeme.

Bojím sa o svoj život.

No prečo ? Prečo to tak je, keď na tomto svete už nie je nik kto by bol pri mne ?
Kto mi ukáže správnu cestu ? Kto ma vyhreší pri chybe ktorú spôsobím ?

Z myšlienok ma vytrhlo buchnutie dverí.
Je tu....
Chcela som si utrieť slzy, no bola som zviazaná, nech len vidí ten idiot čo mi spôsobuje. Nech vidí, ako ma trápi aj keď sa nepoznáme.
Ako mi môže ubližovať človek, ktorý ma ani nepozná ? Že by bol nájomný vrah ?

" Ahoj ,, riekol, zostal stáť pri dverách.
Mlčala som, rozprávať sa s únoscom nie je praktické.

" Viem že si asi naštvaná, no...nemusíš sa ma báť, nič ti nespravím, neublížim ti. ,, Pomaly sa približoval a zdvíhal ruky ako by sa vzdával.

" Nechcem sa s tebou rozprávať, takže buď taký láskavý s tvojím chladným, kamenným srdcom a nechaj ma samú....odíď ! ,,

Áno, bola som naštvaná, ako by som nemohla byť ? Uniesol ma !

" Myslel som si.....že by si už nechcela sedieť zviazaná na stoličke, čo tak sa ísť najesť a ja ti zatiaľ všetko vysvetlím ? ,,

To myslí vážne ? Ísť sa najesť ? S ním ?
V žiadnom prípade !
Ale už som docela hladná, škvŕka mi v bruchu.
Musím si to premyslieť....nie je dobré ísť s ním, mohol by ma otráviť, alebo ma zabije a hodí niekam do priekopy kde už nikdy, nikto moje telo nenájde.
No som hladná, takže to budem musieť risknúť.

Kývla som s hlavou na súhlas. Pristúpil ku mne a vyslobodil ma zo spárov nepohodlnej stoličky.

Aspoň niečo.

" Mal by som tu doma niečo mať, alebo objednám Čínu ? ,,  Riekol s otázkou v očiach.

" Čína bude dobrá. ,, Povedala som napokon.

Šúchala som si zápästia, laná boli prisilné pre moje ruky. Bolelo ma to. Tak toto ti nedarujem únosca môj. Bola som rozhodnutá bojovať o svoju slobodu a vrátiť mu moju fyzickú ujmu.
Už len vymyslieť plán.

Sloboda sa blíži !

Natešene som ho nasledovala do kuchyne, kde som si sadla za stôl a čakala na moje jedlo, chutné jedlo.
Bola som hladná ako vlk.
Keď Čína dorazila, na nič som nečakala, pustila som sa do toho ako keby som v živote jedlo nevidela, môj únosca sa len škeril až sa nakoniec začal smiať na hlas.
Otočila som sa na neho a prebodavým pohľadom ho sledovala. Hneď prestal.

Tomu sa hovorí ženská sila.

Prebodavý pohľad.

Keď som si už myslela že prestal so svojím smiechom, znova začal. Pozrela som sa na neho a potom na seba, zvyšok Číny som mala na oblečení.
Zamračila som sa. A vtedy ma osvietilo. Môj plán.

" Máš tu nijakē náhradné oblečenie ? ,, Opýtala som sa človeka ktorý má uniesol s priviazal k stoličke.

" Hej, hneď ti to prinesiem, kúpeľňa je hore, hneď napravo od schodiska. ,, Vysvetlil a pobral sa preč.

Zamierila som tam kde ma poslal. Bola to obrovská kúpeľňa, moderne zariadená. Bola zladená do čierno-bielej farby.
Keď to zariaďoval on, tlieskám mu.
No potrebovala som vec s ktorou ho omráčím. Otvárala som šuflíky s nádejou že tam niečo nájdem, nenašla som nič. Počkať....možno aj našla, paralyzér.
Moja záchrana.

Návod som nestihla dočítať lebo sa objavil už pri dverách. Stlačila som gombík na najvyššiu úroveň a rýchlo priložila k jeho telu. Bola to sila, hádzal so sebou ako ryba na pláži, potom spadol a omdlel.

Prišla moja chvíľa.

Nemyslite si nič zlé o mne, ľutovala som ho, nechcela som mu ublížiť, ale nedal mi na výber. Uniesol ma.

Uniesol ma.

Uniesol ma.

A k tomu ma odlúčil od môjho starého života.

Od mojej práce, od mojich kníh a môjho bytu.....

Ježiši ! Môj byt !

Oči sa mi dokorán otvorili a prestala som uvažovať, je čas odtiaľto vypadnúť.
Bežala som dole po schodoch, naproti schodisku boli dvere, chytila som kľúčku a mykla ňou. No nič. Dvere boli zavreté. Kľúč nikde ! Začínalo sa vo mne prebúdzať zúfalstvo, utekala som hľadať iné východisko. Všetky dvere, všetky okná boli zamknuté.
Tento chlap asi nepreferuje čerstvý vzduch.
Jemu je asi kyslík nepotrebný. Je on vôbec človek ? Prevrátila som očami a zbadala terasu, pristúpila som k plastovým, bielym dverám a snažila sa ich otvoriť, išlo to ! Aj keď to bolo skôr odsúvanie než otváranie....

Bežala som vo veľkej záhrade s úmyslom dostať sa odtiaľto čo najďalej. Než som sa nazdala, môj únosca bol späť. Utekal za mnou a snažil sa ma dobehnúť.
Utekala som ako k život.

" Veď mi aj ide o život ,, pomyslela som si.

Pochopíte to, až keď sa to stane, príde vám do hlavy myšlienka, či sa dožijete zajtrajšieho rána, alebo či to bude bolieť.
Potom príde ďaľšia a ďaľšia ktorá do vás bude pchať ďaľšie nepokoje, nezodpovedané otázky až zrazu zbadáte že vás momentálne váš útočník doháňa.

Vtedy nastane ten zlom nepokoja vo vašom vnútri.