Dlhom Spojený

IV.

Márny pokus o útek.

Zatiaľ čo som ja šoféroval a venoval sa ceste predo mnou, ona v pokoji spala, jej dýchanie bolo kľudné a tiché. Vôbec som nevedel o jej prítomnosti v aute, Bola tichá, až kým sa neprebrala.
Pozeral som na cestu, ale keď sa vzadu v aute niečo pohlo, otočil som tam hlavu aby som lepšie videl na ňu. Akurát sa zobúdzala.
Vlasy mala strapaté že by jej tam mohlo vletieť malé vrabča. Oči rozospaté ktoré sa snažili prispôsobiť dennému svetlu. Posadila sa a snažila si spomenúť, potom zrazu zvýšila hlas.
" Kto si a čo odo mňa chceš ? ,,
" Len kľud....,,
" Pýtala som sa ťa niečo, tak odpovedz !"
Neodpovedal som jej, venoval som sa ďalej šoférovaniu.
" Haló, s tebou sa rozprávam, kam to ideme ? Uniesol si ma ? ,,
" Teba a uniesť ? Nie ďakujem. ,,
Nahodil som ironický úškrn.
" Tak čo teda je toto ak nie únos ? ,,
" Zachránil som ťa. Mala by si mi poďakovať. ,, Riekol som.
" Už len tebe budem ďakovať, to určite. ,, Naďalej si mlela svoje.
" Tak už mi povieš kam to ideme ? ,, zase sa spýtala. Prečo nemôže byť ticho ? Vážne je komunikácia lepšia Karlosova parketa než moja, mne ide lepšie konanie než slová.
" Nie, máš priveľa otázok. ,, Povedal som rázne a dúfal že toho nechá.
" Potrebujem ísť na potrebu. ,, Prekrútil som očami.
" Vydrž, ešte dve hodiny a sme na mieste. ,,
" Toľko nevydržím. ,,
" Tak zastavíme na pumpe ale žiadne fígle inak na to doplatíš, rozumieš ? ,, Zdvihol som smerom k nej ukazovák aby som ju upozornil a dal jej najavo že to myslím vážne.
" Rozumiem. ,, Odpovedala.

Z časti som jej veril, že pochopila čo by ju čakalo ak sa o niečo pokúsi, no nie som ten typ ktorý verí moc ľuďom.
Radšej si vyberám samotu, nerád sa socializujem, vyhovuje mi to tak, ako to mám aj teraz. Bez záväzkov, bez pút z ktorých niet úniku.
Zastavil som na najbližšej pumpe kde som rovno aj na tankoval, slečnu otáznikovú som odprevadil pri wecká. Vrátil som sa k autu a čakal, čakal a stále čakal.
Došla mi trpezlivosť, vyrazil som tie blbé dvere a ona nikde.
" Do riti ! ,, Zhrešil som, no mohol som tušiť že ma oblafne, človeku sa veriť nedá, môžeš veriť iba sám sebe, to som sa naučil od života.
Prehľadal som okolie, no nikde nebola, a v tom, mi do hlavy vliezla myšlienka že sa bude chceieť vrátiť domov, predsa.

Naštartoval som auto a vydal sa opačnou cestou, cestou kade som sem prišiel, čiže smer New York.
Ani nie o kilometer som ju našiel, stála pri ceste a stopovala. Usmieval som sa ako šialenec keď som ju tam zbadal. Prudko som zastavil s autom a vystúpil z neho.
" Ty ? ,, Spýtala sa a cúvla o krok dozadu.
" Áno ja, zase. ,, pristúpil som k nej a chytil ju za lakeť.
" Hovoril som ti že na to doplatíš ,, podišiel som s ňou ku kufru auta, vytiahol z neho povraz a omotal jej ho okolo rúk tak aby sa nemohla hýbať.
" Č-o-čo to robíš ? ,, Riekla koktavo.
" Len sa uisťujem že nevyvedieš blbosť. ,,
" Pomoc ! Pomoc ! Tento chlap ma chce uniesť ! Pomôžte mi ! ,,
Prevrátil som s očami, bola asi ironicky blbá alebo čo ? Aj keby došli fízli tak nezmôžu nič proti mne.
" Zavri ústa už. ,, Povedal som a zalepil jej ich. Aspoň bude od nej kľud.
Prehodil som si ju cez rameno a potom ju položil do kufra.
" Nedala si mi inú možnosť. ,, A zabuchol som kufor.
Vrátil som sa na miesto šoféra, naštartoval a ďalej pokračoval v ceste, v kľudnej ceste.

.................

Keď som už konečne dorazil do môjho mesta, zastavil som pri ceste aby som ju skontroloval. Otvoril som kufor a pohľad na ňu ma zarazil. Bola v bezvedomí, červené, uplakané oči a bledá tvár.
" Sakra ,, precedil som cez zuby.
Zdvihol ju na ruky a položil opatrne do auta. Zapol som jej aj klímu, nech na ňu fúka studený vzduch.
Bude lepšie ak ju vezmem najprv ku mne domov a nie k Antóniovi.
Môj dom bol veľký, mal dve poschodia a nachádzal sa mimo civilizácie, nemal som rád socializáciu a hlavne kontakt s nejakými susedmi.
Vždy som uprednostnil kľud a ticho. Aj keď mám ešte jeden byt v centre mesta, väčšinou sa tam zdržiavám kvôli práci.
Keď som dorazil domov, ešte stále nebola pri zmysloch, vošiel som do domu a priniesol džbán studenej vody von, otvoril som zadné dvere a vylial vodu na spiacú princeznú.
Tá sa hneď prebrala a prepaľovala pohľadom. Strhol som jej pásku z úst, hneď na to som to aj oľutoval.
" Ty idiot ! Tak nie len že ma unesieš, hodíš do kufra ale ešte aj vodu na mňa vyleješ. Že sa nehanbíš ! ,, sťažovala sa až sa jej z úst prášilo.
" Chceš tú pásku naspäť ? ,, Podvihol som obočie. Na čo ona neprehovorila, bola úplne ticho ako keby rozmýšľala nad správnou odpoveďou.
" Vystúp ! ,, prikázal som jej.
" Nevystúpim ! Nemôžeš ma nútiť. ,, Povedala som zdvihnutou bradou dohora.
" Že nie ? Tak sa pozeraj. ,, Oznámil som jej a hneď na to ju chytil za ľakeť a ťahal von z auta. Vzal som ju na ruky a viedol do domu. Jej odpor a snaženie bolo nulové oproti mne. Lenže to stále nevzdala. Snažila sa, snažila a snažila.
Vzal som ju na poschodie, posadil na stoličku ktorá bola uprostred miestnosti a priviazal ju k nej.
" To nemôžeš ! ,, Riekla, na čo som sa musel usmiať.
" V tom sa mýliš, môžem a aj som to už urobil, viem že by si sa snažila újsť, preto tieto opatrenia. ,, Povedal som jej kľudným hlasom. Namieril si to k dverám a ešte dodal ,, Hneď sa vrátim, len musím niečo vybaviť, zostaň tu...nikam nechoď. ,, Povzdychla si a predtým než som stihol zavrieť dvere riekla " Ako keby som mohla. ,, pousmial som sa nad jej odpoveďou a vyparil sa k Antóniovi.