Dlhom Spojený

XVI.

Nenávidím ťa !

Môj život nie je životom, je iba neúplným prežívaním, je to život v ktorom za mňa rozhodujú iný a prečo to tak je ? Lebo z neznámeho dôvodu po mne idú ľudia ktorých som v živote nevidela a ani o nich nepočula. Z tohto dôvodu sa pre moje bezpečie musím vydať za najvāčšieho debila pod slnkom ktorý nie je schopní odporovať svojmu šéfovi. Prečo on ? To žiadny iný muž nežije na tejto planéte ?

Momentálne sa pozerám von z okna, s výhľadom na záhradu a v mojej mysli sa odohráva iba myšlienka, či tento deň nemôže byť o niečo lepší. Dnes je deň mojich zásnub, aj keď iba falošných. Pretože, to nie je z lásky. Prídu ľudia ktorých vôbec nepoznám a mám sa pred nimi tváriť ako zamilované dievča do jedného narcisa ktorý podľa mňa ani nevie čo slovo láska znamená.

Ozvalo sa klopanie na dvere.
,, Vstúpte. " Povedala som bez toho aby som sa otočila od okna.
,, Prišiel som aby som ti niečo oznámil. " Riekol. Nepotrebovala som sa otočiť, poznala som dostatočne jeho hlas. Stačí že iba pomyslíte na debila a on sa zázrakom zjaví.
,, Tak hovor, nech to mám už za sebou. " Nechcela som to naťahovať, nech povie čo chce a potom nech pekne odíde kam má.
,, Zapáčil sa ti ten výhľad ? " Spýtal sa. Aj keď toto nemalo logiku, veď mi chcel niečo povedať a zrazu zmena témy.
,, Hej, dá sa. " Povedala som mu s nezáujmom.
,, Dúfam že si sa ho už nabažila, lebo ho dnes už neuvidíš. "
,, Ako to myslíš ? " Nedávalo mi to zmysel.
,, Keďže k nám zavítajú hostia aj zďaleka, prenocuju tu. Takže dnes večer spíš v mojej izbe.....so mnou. " Usmieval sa od ucha k uchu.
,, To v žiadnom prípade ! Nesúhlasím.....protestujem ! " Zvýšila som hlas aby mu bolo jasné, že to myslím úplne vážne.
,, Bohužiaľ nemáš na výber, je to rozkaz, nemysli si že som z toho nadšení. Lebo nie som. " prevrátil očami a čakal na moju reakciu. Keď som nič nepovedala, priblížil sa viac ku mne, bol iba meter odo mňa, no bolo zreteľne jasné že pri tejto vzdialenosti nezostane.
Keď už bol tesne pri mne dodal. ,, Nemusíš sa báť že by som ti niečo urobil, nič ti nespravím. " Povedal so šeptavým hlasom pri mojom uchu. V tom momente sa po celom mojom tele zjavili zimomriavky. Viem že si to všimol, no chcel ma nechať sa potrápiť.

Odtiahol sa na chvíľu, aby sa mi pozrel do očí, viem, že tam videl túžbu a oheň ktorý vo mne zapálil práve on. Neznášala som samú seba v tento okamžik. Telo sa ma chystalo zradiť kvôli mužovi ktorého nenávidím.
Svoje pery priblížil k mojim, nedotkol sa ich, chce ma trápiť, toto je jeho taktika. Dych sa mi spomalil a srdce bilo ako divé, moje oči sa pozerali na jeho pery a čakali kým konečne spojí svoje s mojimi.
,, Povedal som, že ti nič neurobím. Pamätáš ? "
To sa ma pýta vážne ? Veď mi to povedal pred nedávnom, jasné že si to pamätám, nemám žiadnu stratu pamäte.
,, Áno pamätám, prečo ? "
,, Lebo som ti sľúbil že ti nič neurobím, ale ak by si chcela......tak, urobím kľudne aj teba. " Začal sa smiať hneď ako to dopovedal.
Vo mne sa akurát iba nahromadila zlosť. Bolo som na neho naštvaná. Odsotila som ho od seba, schmatla vankúš a začala kričať. ,, Ty kretén ! Pako ! Ako sa to opovažuješ. Okamžite vypadni ! Nenávidím ťa ! "
,, Dobre no..nečerti sa dievčatko, teba by som sa ani nedotkol aj keď..nezabúdaj že od dnes budeš moja snúbenica. " Zazubil sa. Viem že chcel povedať niečo iné, len ho napadlo že od dnešného večera budem vážne jeho snúbenica.
,, Ty si taký debil ! " Zvýšila som na neho hlas a vankúš hodila smerom k nemu, chcela som ho trafiť ale nepodarilo sa mi to, dvere za sebou stihol zavrieť rýchlejšie než vankúš niečo trafil.

Bože prečo ma takto trestáš ? Čo som ti urobila ? Toto je zlý sen.

Keď prišiel čas chystať sa, prišli mi služobné pomôcť. Pomohli mi s make-upom a s účesom. Mala som jemný make-up s tenkou linkou a leskom na perách. Vlasy som mala vyžehlené a rozpustené. Na sebe som mala tyrkysové šaty, horná časť sa skladala z korzetu a celé šaty boli dlhé a na telo, vyzerali úzasne, aj keď mi trochu vadil rozparok na pravej strane stehna. Nebola som zvyknutá na toľké odhaľovanie svojej kože.  Nevadí, tento večer na pár hodín to zvládnem. Veď predsa mám zásnuby. Usmiala som sa, aj keď falošne ale to si nikto nevšimne a vyšla z izby.
Na chodbe ma čakal môj únosca ktorý sa venoval svojmu mobilu. Až zavretie dverí získalo jeho pozornosť a premeral si ma od hlavy až po päty.
,, Pripravená ? " Spýtal sa a podal mi svoje rameno ktoré som prijala. ,, Iste. " Znela moja odpoveď. Na nič nečakal a dal sa do kroku. Kráčala som po jeho boku a modlila sa aby som nespadla na tých opätkoch ktoré som mala na nohách.

,, Musím uznať že ti to dnes vážne pristane. "  Riekol do ticha. Červeň sa mi nahrnula do tváre kvôli jeho komplimentu ale nedala som to najavo, aj tak si to nevšimol, pozeral sa pred seba, nie na mňa.
,, Ďakujem snúbenček môj. " Podpichla som ho a usmiala sa ešte viac.