Dlhom Spojený

XI.

Bozk a pravidlá hry.

Bozk ktorý mi venoval, bol sprvoti tvrdý, neskôr miešaní s nežnosťou, pri ktorom som si začala myslieť že človek ktorý ma bozkáva je už pokojný, no potom sa v ňom prebudilo zviera, bažiace po svojej koristi. Pritlačil ma silnejšie na stenu, ruky mi stále držal nad mojou hlavou, jeho pery tlačil na tie moje, objavoval ich chuť.
Boli to tvrdé bozky ktoré pre neho netrvali ani skundy, no mne to prišlo ako hodiny bozkávania sa s ním. Chcela som prestať.

Vážne chcela.

No nešlo to.

Niečo na ňom bolo, niečo na tých bozkoch bolo. Tá chuť, intenzita, pery bažiace po mojich.
Neuvedomila som si čo sa deje v tejto danej situácii, jeho bozky ma opantali, zrazu v tejto danej chvíli ma nadvihol, nohy som si omotala okolo jeho pása, bála som sa že by som spadla, no keď pokračoval v bozkávaní, neodolala som. Opätovala som mu bozky a ruky si omotala okolo jeho krku.

Túto chvíľu som chcela stopnúť a zostať v tejto minúte. Nikdy som si totiž nemyslela, že sa budem bozkávať s mužom ktorý ma uniesol.
Po chvíli si sadol na gauč, so mnou, v jeho lone. Bozkával ma na krku a ja som si uvedomila, že ak to nestopnem teraz, tak potom už bude neskoro.

,, Prosím. " Riekla som ticho, tak aby to počul, no tak, aby sa nenaštval.

,, O čo presne ma prosíš ? Prosíš ma, aby som začal ? "

Jeho slová boli chladné ako kvapky dažďa, cez zimné obdobie.

,, Ja ťa vážne prosím. "
Vedel presne o čo som prosila, prosila som svoju slobodu z jeho náručia, prosila som, aby nerobil to čo robí. Nie takto a nie teraz.

Pochopil a pustil ma. Vstala som, no ostala stáť blízko pri ňom. Ani som sa nepohla.

,, Bež, než si to rozmyslím. "

Nemusel mi to hovoriť dva krát, rozutekala som sa ku dverám a vybehla z miestnosti.
Mojou spásou bola moja izba, napriek tomu že nebola tak úplne moja, cítila som sa v nej bezpečne. Zabuchla som za sebou dvere a oprela sa o ne.

Prečo je taký krutý ? Berie si všetko čo chce bez opýtania, ako keby mu všetko patrilo, to jeho ego a povýšenectvo nemá hraníc, ale, napriek tomu vie ako ostať v hlave nie jednej ženy.
Chuť jeho bozkov sa mi vryla do pamäte. Viem, že to nie je skutočné, iba so mnou začal hru, ktorú ja dokončím.
Nech si nemyslí že vyhrá.

.............................

Sedela som na svojej posteli, keď mi Pani Elena zaklopala na dvere a vošla do izby.
,, Slečna, pán vás čaká pri stole. "
,, Povedzte mu že nemám chuť večerať v jeho spoločnosti. " Odula som sa ako malé dieťa, som tvrdohlavá, ak si niečo vezmem do hlavy, vždy bude po mojom, tento prípad nie je výnimkou.
,, Ale slečna...." Namietala Elena.
,, Prosím....nenúťte ma "
Elena iba prikývla a odkráčala. Viem že jej pridávam starosti, hlavne ak bude poslom zlých správ, ak nespravíte všetko podľa jeho želania, ste tí najhorší ľudia na svete.

O necelú chvíľu sa objavilo na mojich dverách silné klopanie, vedela som že je to on. V tejto chvíli som si sama gratulovala, nahnevala som zviera.
,, Otvor tie dvere ! " Ozvalo sa spoza dverí.
,, Otvor si ich sám ! " kričala som mu späť.
Otvoril ich a vošiel dnu. ,, Ahha, oni nemohli zamknuté ? " Opýtal sa celý nesvoj.
,, Nie, to teda neboli, prečo by som zamkýňala dvere ? "

Vážne si myslel že mu odkážem, že neprídem a potom sa zamknem ?
Únosca môj, to si vážne myslíš, že sa ťa bojím ?

,, Prečo nechceš večerať v mojej spoločnosti ? " Vyzvedal a čakal na logickú odpoveď. Tých odpovedí bolo mnoho. Ale vedela som že ani s desiatimi by sa neuspokojil. Preto moja odpoveď znela...
,, Nechcem a hotovo. "
Čelila som mu priamo, z očí do očí a dala tým najavo, že sa ho nebojím. V tom si ma prehodil cez plece ako vrece zemiakov a už ma niesol dole na večeru.

Tento chlap vážne nepozná slovo, nie.

Posadil ma na stoličku a on sa posadil oproti mne, mal neutrálny výraz, o mne sa to teda nedalo povedať, prebodávala som ho pohľadom.

,, Čo je ? " Spýtal sa ma.
Moja odpoveď znela ,, nič. " Toto budete počuť od žien veľa krát, milé mužské pohlavia.

,, Potrebujem si ísť zajtra do mesta niečo kúpiť. " Povedala som.
,, Pýtaš si odo mňa povolenie ? " Spýtal sa s nezáujmom.
,, Nie, iba ti to oznamujem. " Na sekundu som sa na neho usmiala, je to moja typická grimasa ktorú používam ak si niekto niečo namýšľa, ale vyvediem ho z omylu.
,, To nepôjde, nemôžeš ísť sama. "
,, Pôjde so mnou pani Elena. " Riekla som.

,, To ani náhodou, čo si myslíš ? Že ak vás náhodou niekto napadne, tak Elena vytiahne odniekiaľ nejaké nunčaky ako Jackie Chan ? To si myslíš ? "

,, Neviem, možno....zázraky sa dejú. "

Môj únosca vypukol do smiechu. Aspoň niekto sa tu smeje, aj keď som si vážne nemyslela že to bude práve on. No ako som povedala, zázraky sa dejú.

,, Dobre, zajtra ťa tam vezmem, ale už jedz konečne. "
Možno nie je zlý ako sa navonok tvári, možno má v sebe aj kúsok dobra, to sa však po čase uvidí.

Úprimne sa ospravedlňujem za neaktivitu, budem sa snažiť vydávať časti častejšie. ❤️
Dúfam že sa vám zatiaľ táto kniha páči. Budem rada za akýkoľvek komentár a názor na knihu. 🥰🤗