Dlhom Spojený

VI.

   Chabý pokus o útek,
môj únosca je gentleman.

Nebudem preháňať, ale naozaj som utekala ako o život. Vidieť ako ma dobieha, vo mne vyvolal pocit nepokoja, zimomriavky pokorili moje telo a nohy pracovali o sto šesť. Utekaj vravela som si.

Utekaj.

Utekaj.

Utekaj.

Akokoľvek som sa snažila mu újsť nešlo to, bol ako magnet, nalepený na mne, už len pár metrov a má ma. Obzerala som sa aby som vedela, kde je. Ale za mnou nebolo ani živej duše. Kam sa podel ? Nerozmýšľala som, no ďalej utekala.
Už som cítila únavu, bolestivé nohy už neboli také rýchle.
Obzrela som sa znova, aby som sa uistila že nie je za mnou.

A vtedy ma normálne prevalcoval. Doslova ako buldozér. Neprišiel zo zadu, ba ani z predu. Napadol ma z boku, nevšimla som si ho, len ucítila ako ma chytil za pás, potom prišiel pád na zem.
Nebol veľký ani malý. No pocítila som ho napriek tomu všetkému.

Nikdy som si nemyslela že sa jedného dňa nado mnou bude skláňať môj únosca. Hľadel mi do tváre a jeho víťazný pohľad hovoril za všetko. Dostal ma.
No nechcela som sa vzdať bez boja, udrela som ho do hrude, keď povolil a medzi nami narástol priestor na únik. Snažila som sa od neho dostať. Chytil ma za nohu a stiahol späť. Vtedy som sa ocitla v polohe, v ktorej som bola ja na ňom. Trápne a ponižujúce zároveň.

Vedela som že v očiach mi horia plamene, ten hnev naňho bol viditeľný. No nikdy som si nemyslela že takto skončím.
Chytil ma pri stehnách a to bola posledná šálka, voda v pohári trpezlivosti pretiekla.
Vylepšila som mu, dala som mu poriadnu facku a vykríkla. " Čo si to dovoluješ ty úchylák ! ,, Vykulil na mňa svoje veľké, hnedé oči a dodal na svoju obranu.
" Chcel som ťa dať zo mňa iba dole ty harpia, alebo nebodaj ti táto poloha vyhovuje ? ,, Riekol s úškrnom.
" Aha. ,, Povedala som bez hoci akého výrazu v tvári, bolo mi trápne. Hneď v tom momente som z neho zliezla.
Kto by si pomyslel že raz budem na tráve, sedieť obkročmo na chlapovi ktorí má uniesol. Dosť choré. No aj takéto situácie sa stávajú, bohužiaľ.

Postavil sa zo zeme, chytil ma za zápästie a ťahal späť do domu.
" Povedal som ti, že ti neublížim, útek je nepotrebný. ,,
" Tak aj únos bol nepotrebný. ,, Riekla som cez zaťaté zuby. A stále ho prepaľovala pohľadom.
" Prečo si ma vlastne uniesol ? ,, Ukončila som ticho a nahodila fakt, pre mňa, zaujímavú otázku.
" Neuniesol som ťa, povedzme len že som ťa zachránil, mohol ťa ten chlapík zabiť. ,, Keď to odpovedal, prehrali sa mi udalosti z posledných dní priamo pred očami. To, ako sa pýtali na brata ktorého nemám. Ako sa mi vyhrážali a potom povedali jednému z ních aby sa ma zbavil.

Pocit strachu sa vo mne odohral znova. Cítila som ho. Ten strach bol všade.

Zasadla som si za stôl. Kde si prisadol oproti mne aj on.
" Mali by sme si stanoviť pravidlá. ,, Riekol napokon.  Prikývla som.
" Nebudeš utekať, vystrájať, pochop že ja ti neublížim. Ale tí chlapi z tej uličky ťa budú hľadať, a nie len oni ale aj tí ktorí sú mu podobný. ,,
" Takže chceš povedať že ty ma iba chráníš, asi by som ti mala poďakovať, to je také šľachetné od teba,, dala som si ruku na srdce a pokračovala " Ale viem sa postarať o seba, tvoju pomoc nepotrebujem. ,,

" Boha tam, s tebou to ľahké teda nebude a ten sarkazmus si si mohla odpustiť. ,, Riekol a na tvári sa mu zjavil poloúsmev.
" Tak sa dohodneme ? Mier ? Pokým si tu a pokým ťa hľadajú, potom ak sa situácia upokojí, môžeš v kľude odísť. ,,

" Vážne ? ,, Povedala som s prekvapením v hlase. " Vážne ,, znela jeho odpoveď.
" Takže mier ? ,, Jeho otázka ma dostala. Mier. Mier s únoscom. S mužom čo ma uniesol, vraj, pre moje dobro. Neponáhľala som sa mu odpovedať.

Mier s ním ?

S ním ?

A mier ?

To nemyslí vážne. No ak neprikývnem, možno ma nepustí. Tak fajn.

" Fajn. Mier. ,, riekla som a on natiahol svoju veľkú, mohutnú ruku ku mne.
" Na potvrdenie. ,, Povedal a s rukami sme si hneď potriasli.

Snáď ten mier až tak bolieť nebude. No človek nikdy nevie, možno to začnem ľutovať. Nie možno, ale určite.

" Ukážem ti tvoju dočasnú izbu, teda, ak chceš. ,, Poškriabal sa na zátylku a čakal na moju odpoveď. Nechcela som ďalej s ním komunikovať, preto som len prikývla a vstala od stola.

Namierili sme si to na poschodie, ktoré mi ako tak bolo už známe. No zabočili sme na opačnú stranu, ako predtým keď ma sem viedol po prvý raz.
Prišli sme k tmavým dverám, boli vyrobené z dreva. Práca to bola fakt galantná, bolo vidieť že sa výrobca týchto dvier veľmi nadrel, detaily vzorov ktoré zdobili dvere boli mimoriadne pekné, viditeľné, úplne mi zobrali dych. Takých ľudí som vždy obdivovala.
Až do vtedy, kým mi môj úžasný únosca nepovedal jednu mimoriadne úžasnú vetu.

" Páčia sa ti ?....myslím tie dvere. ,, opýtal sa s otázkou v očiach. Vtedy mi to ešte celkom nedošlo. Asi môj mozog prestáva fungovať z nedostatku kyslíka.

" Nie sú zlé, vyzerajú celkom dobre, prečo ? ,, Nechcela som pred ním povedať že sa mi veľmi páčia a najradšej by som ich odmontovala a zobrala k sebe domov.

" Vyrábal som ich ja. ,, Riekol a sledoval moju reakciu.

No do frasa !

To snáď nie.

" Sú hrozné, nevidíš ? Vynechal si tam pár detailov, a tento vzor si až príliš zviditeľnil. ,, Riekla som, no moja kritika moc nepomohla, keď som po otočila  hlavu smerom k nemu, jeho tvár zdobil úškrn.

Otvoril dvere a dodal. " Dáma má prednosť. ,, Pokrútila som očami na znak toho ako veľmi ho mám plné zuby. Že by únosca a gentleman zároveň ? To sotva ! Gentleman by ma neuniesol. Po pár sekundách som sa vrátila do reality a všimla si jeho ruku ktorá mi ukazovala aby som vošla do miestnosti.
Tak teda som vkročila do nie moc veľkej, ba ani moc malej miestnosti.
Miestnosť mala sivé steny, biely nábytok a krásne veľké okno, až vtedy som si všimla že táto izba, je totiž strešná izba. Možno to nebude až také zlé. A možno sa mi práve začalo peklo.