Dlhom Spojený

VIII.

Čo slová povedať nevedia, to oči prezradia.

Sedela som vo svojej novej izbe, keď som započula vchodové dvere. Myslela som si že môj drahý únosca sa vrátil. Tak som zbehla zo schodov rýchlosťou rýchlika. Zbadala som pri dverách stáť nižšieho chlapíka, bol mladý, bledé vlasy na hlave mu svietili ako slnko, k tomu belaso-modré oči sa dívali iba na mňa. Videla som ako si ma prezerá, skúma každý detail na mne. Vtedy som ešte netušila že ak otvorí ústa, dozviem sa šokujúcu správu a to tú, že je fakt retardovaný jedinec.
Jediný retard svojho druhu. Pomyslela som si.
Ako stále stál na mieste a pozorovali ma jeho veľké kukadlá, som musela niečo podniknúť.

,, Kto ste ? " Položila som mu podľa mňa úplne normálnú a ľahkú otázku, no on civel na mňa ako keby nepochopil.

,, To by som sa mal spýtať skôr ja teba. Majiteľ tohto domu si sem nenosievá ženské návštevy. " Založil si ruky na prsia a ďalej sledoval.

,, Chceš vysvetlenie ? " Spýtala som sa ho s odhodľaním pokračovať v tejto téme. On len prikývol tak som teda pokračovala.
,, Fajn. Uniesol ma. " Povedala som kľudne.

Zmätený výraz v jeho tvári bol navonok úplne jasný.

,, Tak už chápem prečo ťa priviedol so sebou, mal ťa iba sledovať, no takéto stvorenie ako si ty sa iba sledovať nedá. " Začal sa smiať a namieril si to rovno do kuchyne. Nasledovala som ho aby som videla čo spraví. Prišiel ku chladničke a vybral si studený džús, nalial si ho do pohára a vypil ho.

,, Dáš si ? " Spýtal sa a ukázal na sklenenú fľašu naplnenú džúsom.
,, Nie, ďakujem. " Znela moja odpoveď. 

Moje všetky myšlienky zmizli vo chvíli, kedy sa vchodové dvere znovu otvorili a zjavila sa tam známa, mohutná postava. Môj drahý únosca dorazil domov. A nebol moc rád že tu uvidel svojho kamaráta. Sama neviem prečo takto reagoval, nákup ktorý držal v rukách odniesol na kuchynskú linku, otočil sa zlostným výrazom na nízkeho chlapíka a potom svoj pohľad namieril na mňa.

,, Choď do izby. " Riekol mojím smerom a tým pádom som vedela že, veta ktorú vyslovil patrila mne. Zdvihla som svoje oči na neho, aj keď je to dosť ťažké, nízke dievča na vysokého chlapa sa díva skoro ako keby do neba. Ešte že som si nezlomila krk.

,, Som dospelá, chcem ostať tu. " Oponoval som mu.

,, Mala by si ma počúvnúť dievčatko. " Po tejto jeho vyslovenej vete to vo mne priam explodovalo. Dievčatko ?

,, Vzal si mi život, moju slobodu, no pohybovať sa v tomto dome a byť kde chcem v tomto dome mi vziať už nemôžeš. Príliš si si toho odo mňa vzal. "  sadla som si a sledovala ako zareaguje. Čo bolo iba povzdychnutie a chytenie sa za hlavu.

,, A ty Karlos čo tu robíš ? " konečne sa zameral na nízkeho chlapíka ktorý celú situáciu sledoval.

,, Myslel som si že by sa ti zišla pomoc. "

,, Nie ďakujem, nepotrebujem pomôcť. " Riekol môj únisca.

,, Ale potrebuješ, António ťa večer bude potrebovať, neboj......zatiaľ ju postrážím. "

,, Už mám niekoho vybaveného na stráženie, a ty s ňou určite tu neostaneš, poznám ťa a preto viem že nie, ideš pekne so mnou. "  Môj únosca bol celý červený od nervov. Sledovala som výmenu názorov medzi týmito dvoma. No ostala som pre svoje vlastné dobro ticho, miešať sa do toho by bolo na vlastné riziko, napätie v tejto miestnosti by sa dalo kľudne krájať.

No a keďže chcem čím skôr vypadnúť, nemôžem si dovoliť žiadne hádky s únoscom, to by bola moja smrť. Preto som sa postavila a odkráčala do svojej momentálne novej izby ktorú mi dal. Nechcela som počúvať ich rozhovor a výmenu názorov, chcela som byť sama, v kľudne a utriediť si svoje myšlienky na pravé miesto, nech sú tam, kde majú byť.

Pozerala som sa von oknom, priamo na les, slnko svietilo a vyvýšilo krásu prírody počas denného svetla. Toľkej krásy ktorej si nikto neváži, nie každý ju vidí. No predsa tam niekde je, aj keď ju veľa ľudí podceňuje, ubližuje jej, no nevzdáva sa a stále sa snaží okúzliť svojou krásou každého kto sa na ňu díva.
Je to očný klam alebo realita ktorá každému uniká ?

Moje myšlienky putovali týmto smerom a oči sa pozerali na krásu ktorá sa skrývala vonku za oknom.

................

Keď som šla dole na večeru, prekvapilo ma že sedím za stolom iba ja, sama za veľkým stolom som sa pozerala do prázdneho taniera pred sebou, potom prišla postaršia pani ktorá mi naservírovala polievku.
,, Ďakujem. " Rieka som jej s úsmevom. Ona iba kývla hlavou a hneď bola fuč.
Tak toto bolo dosť čudné, pomyslela som si.

Keď som sa pustila do polievky začula som ťažké kroky na schodoch. Naskytol sa mi pohľad na môjho únoscu v čiernom obleku.
,, Odchádzam, zatiaľ sa o teba postará pani Elena, keby niečo hneď mi volajte. " Oznámi mi svoj odchod a venuje mi prísny pohľad.

,, Že by si išiel zase niekoho uniesť ? " Preniesla som bez rozmýšľania s íroniou a pobavením v hlase. Jeho pohľad stemnel.

,, Nie, uniesť nie, ale možno niekoho zabiť. "

Pri tejto jeho dohovorenej vete mi skoro vypadli oči, ústa som mala dokorán otvorené a cítila som sa ako keby mi práve niečo uviazlo v krku, skoro som prestala dýchať. On sa zatiaľ na mňa pozeral s úškrnom a potom prehovoril.

,, Pozor, nie že ti tam vletí včela. " A potom odišiel.