Jazdkyňa

Uvítanie

Luci

„Nájdite ju! Nemôže byť ďaleko!“ kričal chlapec po nejakom mužovi v zbroji.

Povzdychla som si. To musia byť tak hluční? Už asi minútu sedím na posteli a sledujem, ako si ma nik nevšíma. Chlapec, ktorý ma sem priviedol a hľadá ma je ku mne otočený chrbtom. Zatiaľ mu ani len nenapadlo prezrieť izbu, či aspoň sa otočiť. Čaj, ktorý mu slúžka odložila na tác som si vzala a teraz z neho pomaly odchlipkávam.

„Skús najskôr prezrieť izbu a až potom hlás poplach,“ poradila som mu a opäť odpila z čaju.

Mal silnú arómu kvetov, ktoré som nepoznala. Jeho chuť bola sladká, miešaná s kvapkami citrónu. Privrela som oči a snažila si zapamätať tú chuť. Kto vie kedy budem znovu piť nejaký čaj keď ma zavrú ako rukojemníka?

„To je dobrý nápad ale nemyslím si, že by...“ zastavil sa v polke slova a pozrel na mňa.

Jeho oči sa rozšírili od prekvapenia. Sánka mu ovisla. Udivene na mňa pozeral. Podvihla som obočie.

„Je snáď niečo v neporiadku?“ spýtala som sa ho pomedzi dúšky.

Neodpovedal, len zavrtel hlavou. Neodolala som úsmevu. Položila som prázdnu šálku na stolík pri posteli a postavila sa.

„Tak. Keď som zahnala smäd mohol by si mi pár vecí vysvetliť. No najprv chcem vidieť svojho draka.“

„T-Ty si neutiekla?“

„A k čomu by to bolo? Okrem toho, sám si povedal, že máš niečo, čo ma zaujme. Takže,“ pozdvihla som hlavu a zaborila svoje oči to tých jeho, „ukážeš mi cestu, či ju budem musieť hľadať?“

Prekvapený výraz vystriedal úsmev. Musel tušiť, že neodídem bez odpovede. Prikývol a pohol sa smerom z mojej izby.

Chodba cez ktorú sme si drali cestu von bola plná denného svetla. Skoro na každom kroku bolo okno oproti ktorému visela biela šerpa. Niekedy ju vystriedali dvere, inokedy dve drevené stoličky a stôl.

Chodba bola kruhová so schodmi na jej konci. Zišli sme po nich a ocitli sa v hlavnej sieni. Bola obrovská, plná sôch a obrazov. Rovno oproti nám stáli mohutné dvojité dvere. My sme však zabočili do pravej chodby. Na jej konci sme zabočili vpravo a potom ešte raz. Pred nami stáli dvere menšie než tie hlavné, no aj tak prepychovo zdobené.

Chlapec k nim podišiel a otvoril ich. Pred nami bol balkón a bočným schodiskom vedúcim do rozľahlých zelených záhrad. V diaľke sa črtalo niekoľko drakov, iné plachtili rovno nad zámkom. Jeden z nich, v ktorom som nakoniec rozpoznala Caru, dosadol priamo pred nás. Na perách sa mi objavil úsmev. Nezaváhala som ani na sekundu a vybehla som jej v ústrety. Vbehla som pod jej krk a tuho ju objala, aj keď som nemala šancu svoje objatie uzavrieť. Cítila som ako sklonila hlavu a dotkla ma môjho chrbta.

„Si v poriadku Cara? Nič ti nespravili? Ako sa cítiš?“

Odtiahla som od nej a ustúpila od nej niekoľko krokov.

Som v poriadku Luci. Vravela som ti, že nám neublížia.

„Má pravdu,“ ozvalo sa napravo od nás.

Zodvihla som hlavu a pozrela sa smerom z ktorého hlas prišiel. Moje oči sa upreli na postavu v bielej tunike a čiernych nohaviciach. Bol to postarší muž, nie však ako Magister. Jeho čierne vlasy prepletené jemnými šedinami svietili na slnku ako havranie perie. Rovnakej farby mal aj oči, ktoré sa upierali na mňa. Tvár mu zdobilo niekoľko jaziev, určite z bojov ktoré vyhral. Už len jeho mohutná postava vravela, že nie je ľahkým protivníkom. Úsmev, ktorý však zdobil jeho pery prezrádzal, že nie je zas tak zlý človek. Uvidím, čo povie čas.

Muž zamieril ku schodom a pomaly zostupoval ku mne. V jeho tiene sa niesol aj chlapec, ktorý ma sem priviedol. Zastavili tesne pri mne, nie však natoľko, aby mi to bolo nepríjemné. Muž opäť upriamil svoju pozornosť na mňa.

„Teší ma, že si sa nepokúsila o útek Luci. Nie si tu väznená, len by som ti rád povedal niekoľko vecí, ktoré ešte asi nevieš.“

„Na začiatok by stačilo aby ste sa predstavili. Nerada by som vás volala „ten čo ma sen priviedol“ a „divný pán“.“

Muž sa chytil za brucho a úprimne, no nahlas sa začal smiať.

„Prepáč mi tú nezdvorilosť. Moje meno je Edarn. Edarn Talbon. A toto je Logan.“

Hnedovlasý chlapec sa usmial a zakýval mi. Neveriacky som si premerala Edarna. Jeho vzhľad mi prišiel povedomý. Počkať! Povedal Talbot?

„Nie ste náhodou Nickov otec?“

„Nie. Som jeho strýko.“

Trhla som sebou. Pracujú spolu? Chytila ma preto iba preto, aby sa odovzdali do školy?

„Nič z toho čo si myslíš,“ usmial sa Logan. „Nepracujeme pre školu či Magistra. Edarn je vládca tohto sveta.“

„Ako si to-“

„Logan je mág, ktorý sa špecializuje na myšlienky.“

Ostala som zaskočená. Popravde, nevedela som, čo si mám myslieť. Mať Logana v mojej blízkosti bolo odrazu nepríjemné. Strach, že môže vidieť či počuť moje myšlienky stále rástol.

„Neboj sa Luci. Rešpektujem súkromie a nečítam myšlienky, ktoré mi sama neponúkneš.“

Nemohla so povedať, že mi odľahlo. No už som sa toľko nebála.

„Dobre, ak si prestal so strašením princeznej prejdem k vysvetľovaniu,“ ponúkol sa Edarn.

„Pravda. Začni s tým prečo ma oslovujú princezná.“

„Je to na dlhšie rozprávanie. Čo keby som ti o tom povedal pri čaji?“

*Ďalšia časť, skôr spojovacia ale potebná... Nová kapitolka bude o niečo dlhšia, nakoľko sa v nej bude vysvetlovať... ale to už prezrádzam dopredu :P...dúfam, že sa Vám páčila...

Na záver by som chcela oznámiť, že sa pomaly blížime ku koncu... Rozmýšľam nad pokračovaním no len v prípade, že by ste boli ochotní čítať :D (ja viem, že ste :P)

Sikakm :)