Jazdkyňa

Žiť na vlastné riziko : druhá časť

Luci

Je to už týždeň čo žijem ako obyčajný človek na Zemi. Mágia je pre mňa taboo. Niekedy mi aj chýba, no viem, že ak by som ju použila, našli by ma veľmi ľahko. Nie však len mágia je pre mňa nebezpečná. Aj môj vzhľad ma mohol prezradiť. Nemala som teda na výber. Svoje plavé vlasy som si zafarbila havraňou čiernou. Taktiež som si vďaka Sofiinej matke našla prácu. Síce len ako výpomoc v kníhkupectve ale aj to sa ráta. Práve dnes som mala nastúpiť. Popravde, nevedela som sa dočkať.

Nákupné centrum zaplavilo nespočetne veľa zvedavcov. Bol víkend, takže nebolo divu. Sofia, ktorá kráčala po mojom boku, otáčala hlavou akoby hľadala nejakú korisť. A práve ju našla. Bol to malý butik s rôznymi typmi obuvi. Pozrela sa na mňa s prosbou v očiach. Musela som sa usmiať.

„Tak bež,“ povedala som jej so smiechom, „ja už sama trafím.“

Prisahám, ak by bola psom oblizla by mi tvár. Na nič nečakala a vyštartovala k výkladu. Zavrtela som hlavou a pokračovala vo svojej ceste. Kníhkupectvo nebolo ďaleko. Vyšla som po eskalátore a hneď naproti som mala možnosť ho uzrieť. Nad vchodom svietilo modrým svetlom jeho meno. Úkryt. Divné meno ale nechajme tak. Vyzeral celkom normálne. Drevené poličky na mňa pozerali už z výkladu spolu s niekoľkými zákazníkmi, ktorý v tamojšej kafetérii popíjali svoje nápoje. Zhlboka som sa nadýchla a vošla dnu. Moje oči dokázali zachytiť nič len knihy. Bolo ich tu toľko. Ani v Driantskej knižnici ich nie je toľko. A každá je len jedna. Tu ich boli milióny. Čo milióny – hory. Bolo to úžasné. Nebyť milého pozdravu, ktorý sa predo mnou ozval asi by som ostala stáť na mieste. Moje oči konečne opustili police a zafixovali sa na postaršiu pani predo mnou. Z trička ktoré mala na sebe a menovky, ktorú mala pripnutú na pravej časti hrudi som usúdila, že je zamestnankyňa. Šedé vlasy mala na krátko ostrihané, pripnuté niekoľkými sponkami na boku, aby jej nepadali do očí. Tie sa ukývali pod priehľadnými okuliarmi s modrým rámom. Jej tričko bolo modré s menom kníhkupectva. Milo sa na mňa usmievala a ja som jej úsmev opätovala.

„Dobrý deň. Vy budete tá pomoc, čo nám bola sľúbená. Som vedúca tohto oddelenia - Jane. Prosím, nasledujte ma. Zavediem Vás ku skrinke kde si môžete zložiť veci.“

Otočila sa chrbtom a rezkým krokom prechádzala pomedzi regále. Mala som čo robiť aby som ju stihla. Otvorila nepatrné dvere na konci predajne a vošla dnu. Nebolo tu veľa priestranstva, no neprekážalo mi to. Jane ukázala na jednu zo skriniek. Potom opustila miestnosť. Prešla som teda ku skrinke a zložila si do nej nepotrebné veci. Vybrala som z nej tričko podobné tomu Janeinmu a menovku, na ktorej bolo napísané moje meno. Pripla som si ju o hrudné vrecko a vyšla naspäť do predajne. Najprv som len – tak stála. Vôbec som nemala poňatia čo vlastne mám robiť. No keď ku mne po čase začali chodiť zákazníci, aby som im pomohla pri hľadaní bola to celkom zábava. Trvalo aj niekoľko hodín, než som sa konečne začala orientovať vo všetkých sekciách.

Čas plynul rýchlo. Nemala som však možnosť sa nad tým zamýšľať. Čím bolo Slnko vyššie, tým viac zákazníkov dochádzalo. Niektorý boli struční a priami, s inými som musela hľadať rôzne knihy, ktoré by sa im mohli aspoň trochu páčiť. Nečudo teda, že som na konci šichty bola unavená a narobená ako kôň. Teraz by to chcelo sprchu. Tá však musela počkať. Čakala ma ešte práca.

„Ehm!“ ozvalo sa zakašlanie pri vchode.

V skleneých dverách pri predných regáloch stál chlapec. Hnedé vlasy mal pohodené vpravo do tváre. Orieškovými očami sa rozhliadal do tej chvíle kým ma nezbadal. Nemohla som si pomôcť ale mala som pocit, akoby som ho už niekde videla. Ale to predsa nebolo možné.

„Pomôžem Vám?“ opýtala som sa zdvorilo a prešla k nemu.

Neodpovedal, len si stále a stále premeriaval pohľadom. Bolo to dosť nepríjemné. Pripadala som si ako nejaký pokus, ktorý musí mať napozeraný do špiku kosti. O niekoľko minút však prestal a pozrel sa mi do očí.

„Skôr to vyzerá tak, že ja pomôžem tebe,“ povedal mierne povýšenecky.

Nemala som chuť strácať čas s nejakým egoistom a už vôbec sily na to, aby som s ním viedla vojnu slov.

Luci! Skrč sa, prikázala mi Cara.

Nevedela som prečo, no poslúchla som. Ani nie sekundu potom sa v chlapcovej vystretej ruke objavila žiara. Nebol to žiaden trik. Bola to mágia. Môj mozog akoby prekonal blok, ktorý mi zakazoval vidieť pravú tvár toho človeka. Už viem kto je.

„Takže si to ty,“ povedal a zložil ruku.

Na jeho tvári sa objavil úsmev. Nie však diabolský či zákerný. Bol úprimný. Nedala som sa však opantať. Než sa stačil nazdať, moja päsť zasiahla jeho žalúdok. S prekvapením na tvári dopadol na zem. Narovnala som sa. Môj pohľad mrazil všetko na okolo. Nič som nechcela ponechať na možnosť čítania emócií.

„Predpokladám, že si neprišiel po knihu. Byť na tvojom mieste odídem, než sa naozaj nahnevám. Vieš, že nie som neschopná,“ odpovedala som mu, na podiv až príliš pokojne.

Cítila som však, že v samom kúte duše sa trasiem. Nechápala som ako ma mohol nájsť. Ozval sa smiech. Smial sa. On sa vážne smial. On si snáď zo mňa strieľa? Čo je tu smiešne? Najprv podpáli len tak zo zábavy jeden z driantských lesov, teraz sem napochoduje v pokoji a temer ma omráči? Na to môžem povedať len jedno: šialenec. Zvrtla som sa na päte. Nemala som chuť ostávať pri tom grázlovi. On však mal iné úmysly. Pocítila som jeho stisk na svojom zápästí.

„Viem, že si až príliš schopná,“ šepol mojim smerom, „Nie len ako jazdkyňa ale aj ako mág. Tak čo Luci? Nemyslíš, že nadišiel čas aby si sa dozvedela pravdu? Čo tak začať na začiatku? Rád by som ti predstavil tvojich rodičov.“

Moje srdce sa zastavilo. Nemožné. Je to len halucinácia. Nemôže. Proste nemôže! Môj mozog to odmietal prijať. Nedokázal. Zdvihla som hlavu, no chlapec tam nebol. Nie. To nie je možné! Nemôže byť!

*Nom... myslím, že za túto kapitolku sa môžete poďakovať hlavne mojej sestričke, ktorá ma dokopala ju sem dnes dať... Nebyť nej bola by až niekedy nabudúci týždeň.... v každom prípade dúfam, že sa ľúbila.. pomaly sa to začína komplikovať (aspoň myslím :D ).

Sikakm