Jazdkyňa

Toruin

Nathan

Toruin bol tak hodinu cesty od školy. To je však čas, ktorý by ste prešli po zemi. My sme leteli. Sedel som na Griseovi a sledoval svet pod nami. Lucin drak plával oblohou vedľa nás. Luci ležala na jeho chrbte, bez postroja. Nohy mala prekrížene cez seba, ruky strčené pod hlavou. Sledovala nebo. Samozrejme, veď vládne vzduchu. Aj keby spadla ľahko sa zachráni. Zbadal som dedinu. Nebola veľká. Mohla mať tak tridsať domov. Zo severnej strany obklopoval dedinu les. Z proťajšej strany sa zjavil skupinka ľudí v čiernom. Ich počet sa mohol pohybovať okolo dvadsiatich.

„Luci! Pozri!“

Pozrela sa na mňa a potom na zem. Jej oči sa zamerali na skupinu. Na jej perách sa zjavil úsmev. Pritisla sa hruďou k dračici. Strmhlavo sa rútili k zemi. Ja s Griseom sme na to išli trochu pomalšie. Pristáli sme na východnej strane, bližšie k lesu. Luci neváhala a vbehla do dediny. Ja hneď za ňou. Ľudia v dedine panikárili a skrývali sa do svojich domov. Niektorí však utekali aj do lesa. Vedľa Luci práve prebiehal celkom bohatý pán. Luci ho schmatla. Triasol sa a snažil niečo vykoktať.

„Sme tu ohľadom tej práce,“ povedala, akoby jej to bolo jedno.

Muž sa ňu konečne pozrel. Z tváre mu zmizlo zdesenie, objavila sa nádej. Luci ho pustila a dovolila mu upraviť pokrčené oblečenie.

„Tie peniaze budú vaše až uvidím výsledky.“

„Beriem. Zavolajte stráže a nám dajte tak,“ zamyslela sa, „desať minút.“

Muž prikývol a zaradil sa medzi posledných občanov, ktorý unikli s predných domov. Ulice stíchli prázdnotou. Počuť bol len vietor, hrajúci sa so suchou zeminou pod nohami. Desať minút? Myslí si, že toto sú nejaký začiatočníci? Započul som kroky. Spomedzi budov, vystúpili muži – banditi. Zastali tak päť metrov od nás. Chvíľu boli vážny. Potom sa rozosmiali.

„To vážne?“ povedal vodca, odetý v čiernom. „Poslali na nás štence?“

Luci sklonila hlavu a uchechtla sa. Banditi sa na ňu pozreli. Neváhali a vybehli rovno k nám. Zaujal som bojový postoj. Luci sa ani nepohla. Zdvihla ruku do výšky brady. Banditi zastali.

„Než začneme, mám pár otázok. Je mágia povolená? Bude Vám vyhovovať päť na jedného?“

Vodca vystúpil dopredu. Až teraz som si všimol, že je o hlavu vyšší než ona. Vlasy mal čierne a dlhé, zaviazané za krkom. Jeho tvár bola hranatá a zdobil ju nejeden škrabanec či jazva. Svoje tmavé oči upieral na Luci s pobavením.

„Žiadne obmedzenia. Myslím však, že sa vo svojich počtoch zmýlila. Ak by si chcela päť na jedného, musela by si mať ešte dvoch spolubojovníkov.“

Luci sa zasmiala. Strčila  si dva prsty do úst. Hvizdla. To už banditi nevydržali. Vytiahli zbrane a rozbehli sa našim smerom. Z nebies sa ozval rev drakov. Banditi opäť zastali a vzhliadli k nebu. Objavil sa Griseo s dračicou.

„Cara máš piatich. Pohrajkaj sa s nimi. Žiadne úmrtia!“ objasnila Luci.

Cara jej prikývla a vrhla sa dopredu. Griseo sa nedal zahanbiť a nasledoval Caru. Boj započal. Vedel som, že Griseo nebude mať problém nakoľko naša mágia spočíva v dymoch, či jedovatých alebo uspávacích. Avšak bál som sa o Caru. Predsa len, vzduch nie je tak účinná mágia. A k tomu je len nováčik. Rýchlo som sa vrátil do reality, keď mi meť presvišťal popri ruke. Našťastie si Luci stúpla predo mňa a odklonila meč, ktorý predtým smeroval na moje srdce. Všimol som si, že jej ruky sú zahalené niečím žiariacim.

„Ak sa necítiš dobre povedz. Rada si vezmem aj tvojich súperov.“

Venoval som jej hravý úsmev a začal sa naplno venovať boju.