Jazdkyňa

Prvá úloha

Venované všetkým skalným čitateľom :D

Luci

Po mojom „milom“ rozhovore so Cynthiou som zničila jednu figurínu. Druhá sa držala statočne, no po driapaní svetelnými pazúrmi podľahla. Áno, Alama ma učila, že sa mám biť spravodlivo, no teraz som to nedokázala. Pri roztrhaní druhej figuríny ma premohla bezmocnosť. Zvalila som sa na zvyšky slamenej výplne, neustále do nich udierať. Do očí sa mi hrnuli slzy. Toto je peklo. Jediné čo chcem je vrátiť sa k Alame. Pomaly som sa upokojila, vymazala z tváre smútok a vybrala sa späť do izby.

Keď som vošla dnu, Rhina už spala. Ruky mala vystreté nad hlavou, perinu prehodenú cez kríže. Spokojne a smelo dochrapkávala. Usmiala som sa nad touto scenériou a prezliekla sa do nočnej košele. Nadvihla som ťažkú perinu a vkĺzla pod ňu. Ruku som vložila pod vankúš. Nahmatala som svoju bábiku a vytiahla ju. Milo som sa na ňu usmiala a objala ju. Potom som zaspala pokojným spánkom.

...

Zobudila som sa buchnutie dverí. Pootvorila som oči a zamierila svoj zrak na Rhininu posteľ. Bola prázdna. Perina ležala pokrčená pri nohách a vankúš sa váľal na zemi. Opatrne, aby sa nezatočil svet pred očami, som sa postavila. Upravila som posteľ a vyzliekla nočnú košeľu. Položila som prsty na temeno hlavy a vytvorila si oblečenie. Bolo rovnaké ako predošlé. Biela plátenná blúza a tmavo-hnedé nohavice. Vlasy som si vypla do vysokého copu. Pribehla som ku dverám dúfajúc, že som nezaspala hneď prvý deň. Stisla som kľučku a naplno otvorila dvere.

„Do riti!“ zahrešila som, keď som takmer vrazila do Nicka.

Stál pred dverami, pripravený udrieť bielymi hánkami po dreve. Na jeho tvári hral šibalský úsmev. Zmocnil sa ma zlý pocit. Toto nevyzerá dobre.

„Aj tebe pekné ráno. Tak ideš?“

„Za prvé, kam? Za druhé. S tebou? Nikdy!“

Prevrátil oči a hlesol: „Nemysli si, že mne je to príjemné. Zasluhuje sa o to Magister.“

Ako inak. Nebyť jeho ani by som s Nickom neprehovorila. Nick ma chytil za zápästie a ťahal z budovy. Vyšli sme na slnkom zaliaty dvor. Myslela som si, že ma má odviesť na raňajky, no on namiesto toho otvoril dvere do telocvične a strčil ma dnu. Chytila som si zápästie. To bude modrina!

„Tak začneme.“

„Čo? S čím?“

„S výcvikom.“

Nick

Vôbec som nechápal, prečo ma Magister požiadal o výcvik Luci. Akoby nestačilo, že ju mám na krku. Teraz ju musím ešte aj učiť. Akonáhle však započula slovo „výcvik“ jej oči sa rozžiarili ako hviezdy na nebi. Bola nádherná. Vyzerala tak krehko a milo. Bude mať veľkú výhodu v boji. Narovnala sa, trhla rukami nadol a vytvorila si v nich svetlo. Skôr ako zaútočila som ju zastavil.

„Bez mágie.“

Jej kútiky sa zdvihli do nebezpečného úsmevu.

„Ešte lepšie.“

Mihom oka zrušila mágiu a vrhla sa po mne. Len tak-tak som uhol. Päsť preletela kúsok od môjho pravého ucha. Ani na okamih som nezaváhal. Schmatol som jej ruku, predklonil sa a prehodil ju cez chrbát. Myslel som si, že spadla. No ona dopadla na nohy, čupla si a podkopla ma. Neudržal som balans a padol na chrbát. Luci sa ani neobťažovala pozrieť na mňa.