Jazdkyňa

Nová tvár, nový jazdec

Prítomnosť

Luci
Prešlo štrnásť rokov. Štrnásť nádherný, no aj ťažkých rokov. Alama vytvorila každý večer portál zo Zeme na Driantu. Tieto svety sa veľmi nelíši. Len v Driante nemáte mrakodrapy a výškové budovy. V lese, kde sme sa prvýkrát stretli, ma Alama učila rôzne kúzla, aj ako vytvoriť portál, či jazdiť na Care. Začali sme si rozumieť až po našom prvom spoločnom lete. Alama mi dala dva náhrdelníky. Prvý slúžil na vyčarovanie rôznych jazdeckých postrojov. Druhý sa týkal Cary. Mohla doň hocikedy vojsť a tak mi byť vždy nablízku. Stali sa z nás najlepšie priateľky. Na Zemi som však mala peklo. Zistila som, že matka mala problémy s mozgom a preto dostávala záchvaty. V desiatich som sa s ňou pohádala tak, že som jej povedala o mojom tajomstve. Akonáhle som sa o tom zmienila, schytila ma, zbalila veci a vyhodila z domu si slovami: „Nikdy si nebola moja dcéra!" Ešte v ten večer som odišla do Drianty a ubytovala sa u Alami. Nemala námietky naopak, vyzerala nadšene. Vždy, keď niečo potrebovala, poslala ma do dediny nakúpiť potrebné veci. Aj keď život v Driante bol ako z rozprávky, cnelo sa mi za priateľmi z detstva. Alama mi dovolila raz za týždeň opustiť krajinu a preniesť sa naspäť ma Zem. Tam som sa stretla s priateľmi, aby nemali o mňa obavy. Je posledný týždeň letných prázdnin na Zemi. Taktiež je dnes deň, kedy môžem navštíviť Zem. A posledný dôvod, prečo som nadšená je ten, že dnes mám narodeniny. Rovných osemnásť. Vstala som ako prvá a pripravila raňajky pre Alamu a Caru. Rozvoniavajúce jedlo zobudilo obidve. Alama si zobrala kúsok praženice a chleba. Cara dostala porciu uvareného vlčieho mäsa. Ja som si zobrala domáci jogurt s ovocím.
„Čo budeš dnes robiť?" spýtala sa ma Alama.
„Pôjdem na Zem. Chcela by som osláviť s priateľmi moje narodeniny. Asi vymysleli kúpanie na pláži alebo posedenie na zmrzline."
„Keď už sme pri tvojich narodeninách," povedala Alama a strčila ruku do županového vrecka, „chcela by som ti niečo dať."
Vytiahla z vrecka malú krabičku. Bola biela so zlatou mašľou navrchu. Zhltla som časť jogurtu a zobrala si krabičku. Chvíľu som si ju obzerala. Nakoniec som odkryla veko. Ležal v nej prívesok s bielym srdcom, na ktorom boli vyrazené iniciály LIV.
„Ach, to si nemusela."
„No, nie je to tak celkom odo mňa. Keď si ku mne prišla bývať, našla som to v tvojom kufri. Dúfam, že sa nehneváš?"
„Na teba? Nikdy. Ale čo znamená LIV?"
„Vyzerá to tak, že sú to tvoje iniciály."
„Nepamätám si, že by som sa takto volala. Ja som Lucinda Persová."
„Čo ak to nie je tvoje meno?"
Nevedela som, čo povedať. Nechcela som sa nad tým zamýšľať. Nie dnes. Zavrtela som hlavu a objala Alamu. Osem rokov sa o mňa starala ako o vlastnú dcéru. To ona by sa mohla hnevať na mňa. Dojedli sme raňajky. Pripravila som si tašku, do ktorej som si hodila nejaké peniaze a plavky (pre istotu). Obliekla som si žlté kraťase a biele tričko s potlačou LA. Obula som si sandále a rozlúčila sa s Alamou. Vyšla som z jaskyne a zamierila kúsok od vchodu.
„Pripravená?" spýtala som sa Cary, ktorá stála vedľa mňa.
Už z nej nebolo malé dráča. Rovnako ako ja sa dnes stala plnohodnotnou dračicou. Prikývla mi. Roztiahla krídla a vniesla sa do náhrdelníku. Vystrela som pravú ruku a zašepkala: „Aperire!"
Zjavila sa biela hmla. Rýchlo sa sformovala do oválneho tvaru. Vo vnútri sa objavil obraz San Franciska. Obraz sa priblížil a zaostril. Bol na ňom park. Nelenila som a prešla doň. Keď som prešla, portál sa automaticky zatvoril. Alama môže byť na mňa pyšná.
„Luci!" započula som svojich priateľov.
Rýchlo som sa posadila na trávnik a tvárila sa, že si užívam výhľad na more. Park bol totiž situovaný pri pobreží. Jemne som zaklonila hlavu a uvidela štyri tváre. Dve chlapčenské a dve dievčenské.
„Ahojte."
Nasledovala spŕška otázok a následných odpovedí. Chalani ma postavili a zviazali mi oči. Vraj majú pre mňa prekvapenie. Chytila som sa ich a opatrne šla. Netrvalo dlho a zastavili sme sa. Zložili mi šatku z očí a spoločne zakričali: „Prekvapenie!" Predo mnou, na tráve, bola rozložená červeno-biela deka. Na nej bol pripravený piknikový kôš.
„Ďakujem vám."
Každého som osobitne objala. Posadali sme si na deku a otvorili kôš. Bolo v ňom všetko možné. Od ovocia až po chlebíčky. Samozrejme nechýbala ani malá torta. Dali sme sa do jedenia. Rozprávali sme sa a smiali. Keď sme zahnali hlad, rozhodli sme sa pre kúpanie. S babami sme zašli do kríkov prezliecť sa. Chalanom stačilo len stiahnuť tričko. Potom sme sa spoločne rozbehli do vody a zabávali sa. Bola som trikrát potopená.
Nemohla by si s tým prestať? spýtala sa Cara v prívesku.
„Prepáč."
Netušila som, že aj v prívesku bude Cara cítiť vodu. Nie je totiž jej veľký obľúbenec. Pomaly a nenápadne som sa vyštverala na breh. Aj tak by som už mala ísť. Zamávala som priateľom z brehu a rozlúčila sa. Prezliekla som sa v krovine a zobrala si veci. Išla som na miesto, odkiaľ som prišla.
Mohla by som vytvoriť portál? spýtala sa Cara.
„Jasne."
Z prívesku vyšla hmla. Vyzerala ako vždy. Hmla sa začala tvarovať, až pokým sa z nej nestal portál. Obraz sa zaostril. Uvidela som nejakú horu. Mala rovný vrch z červenej hliny.
„Čo je to za horu?"
Hovorí sa jej Stolová hora.
Tak ako na Zemi. Alama ma učila, že Drianta sa dosť podobá Zemi, čo sa týka povrchu. Ibaže nemá rozdelenie kontinentov. Je to jedna súvislá zem a potom sopečné ostrovy v mori. Pozrela som sa do portálu. Nevyzerá, že by sme boli blízko domova. Čo už. Aspoň sa trochu preletíme. Skočila som do portálu a dopadla na hlinu. Portál sa okamžite zatvoril. Ucítila som na tvári teplý letný vánok. Rozpažila som ruky a nechala sa unášať pokojom. Prívesky na krku do seba narážali. Keďže boli vyrobené z kovu, pri každom náraze zacinkali. Bola to pre mňa hudba kovu a vetra.
„Konečne!" povedal mužský hlas.
Otočila som sa za zvukom. Pár metrov odo mňa stál chalan. Mal havranie vlasy, rovnako ako oči, ktoré ma sledovali. Oblečené mal dlhé čierne kožené nohavice. Na plochom bruchu mal prilepené plátenné tričko, taktiež čierne. Len tak stál s rukami zloženými na hrudi.