Jazdkyňa

Žiť na vlastné riziko : časť prvá

Luci

Dopadla som na trávnatú plochu mestského parku. Obzrela som sa za seba, no portál už bol preč. Nemohla som tomu uveriť. Som voľná. Otázka je však nakoľko? Alama sa určite dozvie čo som spravila a bude ma hľadať aj na Zemi. Bude lepšie ak sa do tohto parku nebudem vracať. Teraz si potrebujem zohnať bývanie a prácu. Predsa len, žiadna mágia, žiadne čary. Sňala som batoh zo svojich pliec a vybrala z neho oblečenie, ktoré som mala zbalené. Na Zemi je teraz jeseň, takže počasie je nevyspytateľné. Zbehla som do kríkov a prezliekla sa do béžových nohavíc a zeleného tielka. Cez plecia som si prehodila hnedú koženú bundu. Rukou som pošmátrala v bočnom vrecku batoha a vytiahla svoj mobil. Najlepšie bude, ak sa ubytujem u niekoho známeho. Dala som sa do pohybu. Môj cieľ boj jasný. Dom Sofii a Parkera.

Magister

„Akoto myslíš, že utiekla?! Ty hlúpe chlapča, malo si na ňu dávať pozor!“ rozkrikovala sa Alama po celej mojej kancelárii.

„Nezvaľujte vinu na mňa! To vy ste tá, ktorá jej klame od detstva, ktorá zosnovala celý tento plán. Ale Vám ani len nenapadlo, že ona s tým nebude súhlasiť.“

Alama venovala Nickovi výhražný pohľad. Toto neskončí dobre ak sa do toho nevmiesim. Postavil som sa a vplietol sa medzi tých dvoch skôr, než po sebe skočili.

„Nick, keď si vošiel dnu a uvidel portál, čo v ňom bolo?“

Nick mi venoval nechápavý pohľad. Zodvihol ruku a prikryl si ňou oči. Zahol hlavu a ostal tak niekoľko sekúnd.

„Zeleň. Plno zelene. Akoby sa snažila premiestniť do lesa.“

„Dobre teda. Vyhlasujem pátranie. Všetci jazdci si vezmú niekoľko mágov a prehľadajú celú Driantu od hora dole. Potom aj ostatné svety. Zameriavajte sa hlavne na lesy.“

Počul som ako si Alama povzdychla.

„To by zabralo celé mesiace. Sakra Margus, rozmýšľaj! Luci nepozná všetky svety. Len tri. Driantu, Aquaris a Zem. Bude na jednom z týchto.“

„Dobre teda. Na každý svet dvaja jazdci a šiesti mágovia. Nathan a Felix prezrú Driantu. Rhina s Katerine Aquaris a Nick s...“

Zasekol som sa. Moje počty nejako nevychádzali. Alama sklonila hlavu a ukryla ju v dlaniach.

„Margus, poviem ti to na rovinu. Väčšieho idiota ako si ty som zatiaľ nestretla.“

Moja tvár sčervenala. Vážne som to až tak prehnal? Otočil som hlavu doprava, kde stál Nick. Videl som, ako s námahou zadržuje smiech. No, vyzerá to tak, že som sa práve verejne strápnil.

Luci

Nemo som stála pred domom Heartových. Bol trojposchodový, tiahnuci sa čo najďalej odo mňa. Farbou sa rovnal piesku, s bielymi oknami a bledo-červenou strechou. Vyzeral úžasne. Pomaly som sa priblížila k bráne a modlila sa, aby sa aspoň jeden člen rodiny nachádzal vnútri. Akurát som chcela zaklopať na železnú bránku, no ona sa otvorila. Predo mnou sa zjavila Sofia. Ryšavé vlasy sa jej trblietali na slnku a prisahala by som, že sú až červené. Jej zelené oči sa po chvíli odlepili do cesty a namierili sa priamo na mňa. Jej pery sa skrivili do úsmevu. Celá naradostená vykríkla. Dobre z toho zaboleli uši. Hodila sa mi okolo krku a zhodila ma na zem.

„Ty si tu? Ja neverím? Poslala som ti snáď sto esemesiek no neodpovedala si.“

Akoby som aj mohla? V Driante nie je signál. Počula som ako na mňa chrlila ďalšie a ďalšie otázky no nemala som možnosť zachytiť ich význam.

„Sofi, mám na teba prosbu. Nemohla by som u vás ostať?“

Bolo vidieť, že ju to prekvapilo. Jej úsmev zmizol. Vystriedali ho obavy.

„Snáď ťa len nevyhodili z domu?“

„Nie, ušla som.“

„Preboha! Prečo?“

„To je na dlhšie rozprávanie. Chceš to počuť tu na zemi či pri šálke kávy?“

Zasmiala sa a postavila sa zo mňa. Pomohla mi na nohy. Spolu sme vošli dnu. Ocitli sme sa v hale, kde som si odložila všetky nepotrebné veci. Sofia zavesila moju bundu na kovový vešiak pripevnený na ľavej stene a topánky mi uložila do botníku. Vyšla po schodisku na prvé poschodie. Ja som ju samozrejme nasledovala. Ocitli sme sa v obývačke. Bola v celku priestranná, vzhľadom k tomu, že dom sa zvonku zdal o niečo užší. Zaujala som miesto v čiernom kresle. Sofia sa zatiaľ stratila v ďalšej izbe, pravdepodobne kuchyni. Netrvalo teda dlho a vrátila sa s dvomi šálkami. Podala mi čiernu a usadila sa vedľa mňa. Pomaly som uchlipkávala dúfajúc, že tak odložím svoje rozprávanie o tom, prečo som sa ocitla pred jej dverami. No mýlila som sa.

„Tak, Luci, prečo si teda tu?“ opýtala sa ma s diabolským úsmevom na perách.

Áno, vyžívala sa v tom, keď mohla poznať niečie tajomstvo či klebetu o dotyčnom. A ja som nebola výnimkou.

„Pohádala som sa s tetou. Zaplietla som sa do vecí od ktorých som sa mala držať čo najďalej. No a ona mi povedala, že ma dá sledovať.“

„Preboha, veď žijeme v dvadsiatom prvom storočí!“

Ako kto, pomyslela som si.

„To ti nemohla dať domáce väzenie či zobrať mobil?“

„No ono by to nebolo až tak zlé, keby to nebol môj priateľ kto ma má sledovať.“

„Hm...,“ zamrmlala a položila šálku na stolík pre nami. Pravou rukou si prechádzala po brade, pohľad zabodnutý do mňa.

„Priateľ ako priateľ či „priateľ“,“ naznačila úvodzovky vo vzduchu.

Rýchlo som si odpila zo šálky a zakryla tak svoju odpoveď.

„Je to len kamarát,“ odpovedala som jej napokon.

„Škoda,“ posmutnela, „už som sa začínala tešiť.“

Pozreli sme sa na seba a zasmiali.

„Takže ti nebude vadiť ak ostanem u teba?“ opýtala som sa po chvíli ticha.

„Isteže nie. Si predsa moja priateľka. A priatelia si musia pomáhať.“

„A čo tvoji rodičia? Nebudú sa sťažovať.“

Sofia len mávla rukou. Nechápala som ako môže byť taká. Keby som ja priviedla k Alame, hnala by ma preč.

„Im to neprekáža. Pokiaľ budeš pomáhať v domácnosti a nebudeš sa im veľmi pliesť do cesty sú neškodní.“

„Vďaka za rady. V každom prípade prijímam. Radšej spať so šialencom ako na ulici.“

„Hej! Ja som to počula!“

„Ja viem,“ odpovedala som v pokoji a opäť si odpila.

*Ahojte... Toto je zatiaľ všetko čo som zo seba stihla vyžmýkať aby som Vám to stihla ešte dnes zavesiť na Wattpad... je však len prvá časť :P... Mám v úmysle písať ešte druhú, bohužiaľ neviem kedy nakoľko mám na tento týždeň ohlásené nejaké skúšky a testy... Budem sa však snažiť ;)... Držte palce :D

Sikakm