Jazdkyňa

Všetko zle!

Dočkali ste sa :3 Ďaľšia kapitolka na svete (teda na Wattpade :D )

Túto časť venujem všetkým čitateľom ale hlavne Golyalpha... Užite si pokračovanie :P

Nick

„Svoj prácu si odviedol Nick," povedal Magister. „Teraz sa vráť na hodinu."

Chcel som protestovať, no Magister ma zamrazil pohľadom a tak mi neostávalo nič iné, než súhlasiť. Zvrtol som sa a takmer behom sa vrátil do školy. Prečo sa jej bojí? Však je jeden z mocných mágov. Určite by Alamu premohol. Strčil som si ruky do vreciek. Vyšiel som na nádvorie a pomali sa presúvať k ubytovni. Vošiel som dnu, nevšímajúc si čarodejnice, ktoré pri pohľade na mňa slintali. Začal som stúpať do prvého poschodia. Vyšiel som na chodbe, ktorá viedla ku chlapčenským izbám. Zastavil som pri jedných dverách a otvoril ich.

„Čau Nick," pozdravil ma môj spolubývajúci, Nathan. „Ako dopadlo vítanie nováčika?"

„Nemám chuť sa o tom baviť."

Prešiel som k svojej drevenej posteli a skočil do mäkkej výstelky. Nathan si sadol oproti mne a pousmial sa.

„Nebodaj s tebou vypiekol?"

„Nie!" ohradil som sa. „Len ma trochu zaskočila."

„Dievča?"

„Hej."

Zasmial sa. Rýchlo však opäť zvážnel.

„Čo sa vlastne stalo?"

Vybavil som si celú scénu. Ako prešla portálom, jej vlasy vanúce v letnom vánku a jej vydesený výraz. Pád z hory a naháňanie na drakoch. Potom náš boj v lese. A nakoniec ako sa nás zastala. Prečo to urobila? Postavil som sa.

„Ty si nevezmeš učebnice?"

„Kto povedal, že idem na hodinu?"

„A čo mám povedať učiteľke?"

„Že som unavený."

Vedel som, že ma Nathan nezradí. Priatelím sa s ním už od detstva, keď jeho rodiča zachránili mojich. Zavrel som dvere a rozbehol sa von zo školy. Počas behu som sa spojil s Nigrumom a prikázal mu, aby ma čakal vonku. Ani neviem, prečo je to pre mňa také dôležité. Vybehol som pred školu. Magister ani Alama tam už neboli. Zato Nigrum už na mňa čakal. Vysadol som naňho. Vyštartoval ako strela. Tipoval som, že to dievča už nebude v dedine. Alama povedala, nech ide domov. Pokiaľ býva s ňou, tak to určite bude niekde v lese, kde sme bojovali. Zaleteli sme k začiatku lesa. Nigrum dosadol na zem.

„Počkaj ma tu. Keby sa čokoľvek dialo, daj mi vedieť."

Prikývol a ľahol si. Ja som vošiel do lesa. Išiel som rovnakou cestou, ako predtým. Zastavil som sa až pri potoku a snažil sa zistiť hocijaký nezvyčajný zvuk. Započul som niečo, čo sa podobalo udieraniu do stromu. Bolo to dosť slabé. Prekročil som potok a išiel za zvukom. Čím dlhšie som išiel, tým bol zvuk zreteľnejší. Zastal som. Predo mnou bol dosť hustý kruh stromov, no boli medzi nimi aj škáry na preniknutie dnu. Pretlačil som sa cez ne a ocitol sa akoby v inom svete. Stál som na kraji kruhovitej čistinky. Kúsky halúzok a listy vystriedal zelený trávnik poprerastaný machom. Po čistinke boli rozmiestnené rôzne terče a slamou vypchané figuríny. Pripadal som si ako na hodine boja. V strede čistinky stála ona. Stále bola v oblečení, ktoré si vytvorila v škole. Svoje plavé vlasy mala zviazané vo vrkoči. Zrazu sa otočila. Rýchlo som sa skryl za jeden zo stromov a sledoval ju ďalej.

Luci

Potrebovala som vyčistiť hlavu. Prestať myslieť na to, čo sa dnes udialo. Koniec koncov, mám narodeniny. Ako relax mi pomáha iba jedna vec. Boj. Akonáhle ma Alama začala učiť, každý deň mi opakovala, že schopnosti nie sú najdôležitejšie. Musím sa taktiež zdokonaliť v boji. K mojim šiestym narodeninám vytvorila túto čistinku len pre mňa. Ohraničila ju kúzlami, ktoré dnu neprepúšťali žiadneho neprajníka, ktorý by na mňa chcel zaútočiť. Taktiež to tu zneviditeľnila. Keby ste preleteli nad týmto miestom, nevideli by ste nič iné, než stromy. Pomohla mi vyrobiť mlátiace figuríny a terče na lukostreľbu. Nevedela som, čo zo sebou a tak som proste zatvorila oči a začala udierať. Cara povedala, že ostane doma. Aj ona si potrebovala odpočinúť, no iným spôsobom. Neprestávala som udierať. Občas som spravila otočku a vrazila nohou do hlavy. Zrazu som niekoho zacítila. Niekto prešiel cez bariéru. Otvorila som oči a obzrela sa. Nikoho som nevidela. Aj by som pri tom ostala, keby sa medzi stromami niečo nemihlo. Bolo to čierne a vysoké asi ako ja. Na toto pomôže len ilúzia. Znamená to, že spravím dvojníka - klon - ktorá bude za mňa kopať do figuríny a ja si zatiaľ zakopem do narušiteľa. Vytvorila som ilúziu a na seba použila Invisib - kúzlo neviditeľnosti. Opatrne som sa presunula ku kraju čistinky a blížila sa k miestu pohybu. Opäť sa tam niečo mihlo. Niečia ruka sa chytila stromu. Schytila som tú ruku a vytiahla votrelca spoza stromu. Zhodila som ho na zem a ľavú ruku mu vykrútila za chrbát. Kľakla som si a pravým kolenom sa oprela o narušiteľovu chrbticu. Hlavu si položil na pravé líce. Stačil mi aj polovičný obraz aby som zistila, koho som dostala.

„Ty?"

Povedala som a zrušila obe kúzla. Opatrne som sa postavila a pustila ho. Taktiež sa postavil a oprášil si plátennú košeľu.

„Čo tu sakra chceš?"

„Odpoveď," povedal Nick.

„Podľa toho, na akú otázku," povedala som a presunula sa k najbližšej figuríne. Opäť som na ňu začala útočiť.

„No... akoby som to..." začal.

Odfrkla som si. Pozrel sa na mňa nahnevane, no zároveň aj nechápavo.

„To všetci muži začínajú týmito slovami? Proste to vyklop!"

„Fajn! Prečo si klamala Alame?"

Päsť, ktorú som smerovala na figurínu som obrátila proti nemu. Celou silou som ju vystrelila proti nemu. Rýchlo som sa však spamätala a stopla sa skôr, než by som mu zlomila nos. Aj keby si to zaslúžil. Spustila som ruku ku stehnu a vystrela sa.

„Neviem," priznala som. „Asi som to nechcela opäť vidieť," šepla som si pre seba.

„Čo si nechcela vidieť?"

Pozrela som sa na neho. Upieral na mňa svoje oči, akoby dúfal, že mu všetko o sebe vysypem tu a teraz.

„Do toho ťa nič nie je!"

Náhrdelník sa mi z ničoho nič rozžiaril. Mohla Cara vycítiť jeho prítomnosť? Neobjavil sa však obraz Cary. Namiesto toho sa tam niečo pohybovalo. Premietanie? Žeby Alama vložila do náhrdelníku aj toto? Pozrela som sa bližšie. Cara a... čierny drak? To nie! Vystrela som ruku pred seba a vytvorila portál. Prv, než som ním prešla, schmatla som Nicka za plátennú košeľu.

„Ty ideš so mnou!"

„Blázniš? Tým neprejdem!"

„Ale prejdeš! Inak budem nútená zasiahnuť ho," namierila som prst na čiernu čmuhu, ktorá sa vrhla na Caru.

Zamyslel sa. Mám šancu. Potiahla som ho a strčila do portálu. Potom som skočila aj ja. Ocitla som sa pred lesom. Cara ležala na chrbte a snažila sa vyhýbať útokom. Tlamu mala otvorenú a jej ostré biele zuby smerovali ku krku čierneho draka. Rýchlo som položila ruku na náhrdelník a druhú nasmerovala na Caru. Chystala som sa vyriecť kúzlo, ktoré ma Alama naučila len nedávno. Ešte nikdy som ho neskúšala takže tipujem, že skončím ako živá mŕtvola, ako vždy po prvýkrát. Zavrela som oči a šepla: „Ego praecipio vobis, draco, ut si revertamini ad me, et ne des sapien in hac est." V normálnej reči by to znamenalo: Prikazujem ti, drak môj, aby si sa vrátil ku mne a zostal v tomto prívesku, pokiaľ ťa nepovolám naspäť.

Cara sa okamžite rozplynula, ako hmla na svitaní. Spustila som ruky a oprela sa o strom. Mala som pravdu. Prvé použitie tohto kúzla ma unavilo, akoby som zabehla maratón. Nick pribehol ku svojmu drakovi a upokojoval ho.

„Sadnúť! Obidvaja!" skríkla som.

Pozreli sa na mňa, akoby mi preskočilo. Zatvárila som sa ako Alama, keď sa nahnevá. Musím povedať, že hnev som mala dvojnásobný. Prečo mi sakra nedá pokoj?! Hneď si rozmysleli, čo spravia. Sadli.

„Niečo si vyjasnime! Za prvé: môj milý dráčik, ak ešte raz siahneš na Caru, pristrihnem ti krídelka. A za druhé: ty," ukázala som na Nicka, „nepraj si ma, ak ešte raz vkročíš do tohto lesa! A teraz vypadnite!"

Otočila som sa a bez ďalších opletačiek vošla do lesa.

*Taaaakže nová časť. Ďakujem všetkým ktorý túto story čítajú... Som veľmi polichotená a aj prekvapená, že sa vám páči O.o... Popravde som ju písala len z nudy ale asi sa tomu začnem naplno venovať... Avšak mám toho teraz dosť takže neviem ako to postíham, no sľubujem, že o týžden tu je nová kapitolka... Ešte raz diki :3
P.S. komentíky potešia :)

Sikakm