Jazdkyňa

Následky

Luci

Zobudila som sa so zvláštnym pocitom. Zdalo sa mi, že nado mnou sa niekto skláňa. Panika vo mne vzrástla. Čo ak je to Nathan? Bála som sa otvoriť oči. Bála som sa, čo sa stane. No strach prekonala zvedavosť. Pootvorila som oči no len natoľko, aby mihalnice zahalili ich zmenu. Nemala som však čas obzrieť si človeka nado mnou.

„Vstávaj ty ospalec! V noci si ponocovala a ja som ti musela kryť chrbát,“ kričala mi Rhina takmer do ucha.

Rýchlo som sa posadila, načo som vrazila do Rhiny. Neudržala sa a spadla zadkom na tvrdú zem. Nahnevane sa na mňa pozrela, načo som sa začala smiať.

„Nemala si ma budiť,“ bránila som sa.

„Aj tak som si to nezaslúžila.“

Podvihla som pravé obočie.

„No dobre, možno aj áno. Hlavne za včera.“

Nepochopila som čo myslela. Už som otvárala ústa s otázkou na jazyku, keď nás vyrušilo klopanie na dvere. Obe sme otočili hlavy ku dverám a jednohlasne odvetili: „Ďalej.“ Dvere sa otvorili. Dnu nakukla hlava s čiernymi strapatými vlasmi. Na perách sa mi objavil úsmev. Nick vošiel dnu a zatvoril za sebou dvere.

„Prišiel som sa pozrieť na chorého.“

Môj úsmev vystriedal šok. Chorá? Ja? Pche! Nikdy. Rázom som vyskočila na nohy. Načiahla som sa po vankúši, no moja snaha o jeho vrhnutie bola zhatená. Rhina zadržala moju ruku a milo sa na mňa usmiala.

„Smiem?“ opýtala sa a potiahla vankúš.

Vedela som o čo jej ide. Nenamietala som. Prenechala som jej palebnú pozíciu a užívala si, ako vyhadzuje Nicka z našej izby. Bolo dobré vidieť ju opäť sa smiať. Koľko mi to len chýbalo. Akonáhle však bol nepriateľ mimo nášho dosahu, môj vankúš mieril na moju hlavu.

„R-Rhina, p-počkaj,“ vykoktala som zo seba prv, než sa stihla zahnať. Bravúrne som sa vyhla a zastala pri dverách. Na nič som nečakala a vybehla von. Mala som pocit, že ona nemienila tak rýchlo prestať. Chcela som sa rozbehnúť, no niekto ma stiahol ku stene. Ústa mi prikryl rukou a druhú si obmotal okolo môjho drieku. Nickova vôňa ukľudnila moje telo ktoré sa najprv splašene metalo. Zložil ruku z mojich pier, no druhú nie. Všimla som si, ako Rhina vybehla z izby. Zrak upriamila priamo na miesto kde som stála. Ten zradca! pomyslela som si a vyčkávala, kedy vankúš trafí moju tvár. No Rhina nás len obišla a bežala ďalej smerom do spoločenskej miestnosti. Nechápala som ako. Ako nás mohla prehliadnuť? Vtom akoby by mi nad hlavou blikla žiarovka. Jasne. Nick predsa ovláda tiene. Musel nás ukryť. Pozrela som sa naňho. Jeho oči sa vlievali do tých mojich, plné šťastia z nášho objatia. Pomaly a s nesúhlasom mi zložil ruku z drieku. Chytila som mu ju a vbehla s ním naspäť do izby.

„Vďaka. Asi si mi práve zachránil život,“ hlesla som popri nádychoch.

Predsa len, ešte som nebola celkom zdravá. Kto by aj bol po dvojmesačnom „spánku“. Ľahla som si na posteľ a skľudňovala svoj dych.

„Nemáš začo,“ odpovedal mi s úsmevom na perách.

Nastalo ticho.

Nevedela som, čo očakávať. Myslela som si, že sa Nick prišiel pozrieť len na môj stav a že hneď odíde. No on ostával. Tušila som teda, že je tu niečo, čo mi chce povedať. Moje tušenie sa potvrdilo s jeho hlbokým nádychom.

„Neprišiel som však len kvôli tvojmu stavu. Magister ma poveril, aby som ťa k nemu zaviedol.“

Ani som sa nestihla opýtať na dôvod. Nick ma rýchlosťou mávnutia krídla postavil na nohy a rozbehol sa ťahajúc ma za sebou. Poviem vám, cítila som sa ako handra, čo sa sebou len ťahá. Kebyže sa moje nohy neprispôsobia behu možno by som tak aj skončila. Vybehli sme do spoločenskej miestnosti, ktorá bola pustá. Študenti teda museli byť v triedach. Počkať, čo je vlastne za deň?

„Nick?“

Nič. Akoby ma úplne odignoroval. Myslela som si, že ma len nepočul tak som sa ozvala zvučnejším hlasom.

„Nick? Nick!“

Nick zastavil a ja aj moje nohy mu boli vďačné. Otočil sa ku mne a až po obhliadnutí zistil, čo sa deje.

„Prepáč mi to,“ ospravedlňoval sa zbytočne.

„Dve veci. Čo je dnes za deň? A prečo bežíš ako o život?“ snažila som sa polapiť dych.

„Je prvý oddychový deň.“

Rukou sa dotkol steny bojiska. Kúsok z nej akoby sa zázrakom stratil a objavili sa schody. Bola som prekvapená no nie natoľko, aby som nespozorovala, že mi neodpovedal na moju druhú otázku.

„A druhá odpoveď?“ opýtala som sa ho s nadvihnutým obočím.

„To sa o chvíľu dozvieš,“ žmurkol na mňa.

Stisol moju ruku ešte viac a pomalými krokmi sa vydal hore po schodoch. Ja som ho musela nasledovať. Moja myseľ sa sústredila len na to, čo ma čaká na konci tohto schodiska. Nikdy som v tejto časti nebola. Keď sme zastavili pred párom mohutných z tmavého dreva vyrobených dverí došlo mi, že to čo ma čaká nebude nič dobré. Nemohla som sa však otočiť a utiecť. Nick otvoril dvere, ktoré viedli do pracovne ponorenej v šere. Bola veľká, nie však priestranná. Na zemi sa váľalo mnoho kníh a oblečenia, ktoré by mal majiteľ určite odložiť. Vošla som ako prvá. Nick sa držal v úzadí. Išla som pomaly, uši nastražené do všetkých strán. Začula som šuchot po pravej strane. Z tmy za stĺpom sa zjavila ruka, smerujúca k môjmu lícu. Vďaka niekoľko ročnému tréningu s Alamou som sa jej ľahko vyhla. Akonáhle som sa však otočila Alama, ktorá stála odrazu za mnou mi vrazila päsťou. Zasiahla môj nos. Schmatla som ho a povalila sa na zem.

„Za čo to bolo?“ skríkla som na ňu mierne nahnevane.

„Za čo asi? Čo si čakala, že sem len-tak prídeš a ja ťa budem objímať a ďakovať, že si zachránila les a obetovala temer svoj život? Vážne Luci, to si sa za tých štrnásť rokov nič nenaučila?“

„Naučila. Rozdávaš silné rany.“

Alama si len povzdychla. Pre mňa to znamenalo víťazstvo. Postavila som sa na nohy. Krv z nosa, ktorá sa rinula počas našej prestrelky názorov ustala. Moja ruka bola červená. Nie však nadlho. Videla som, ako sa Magister, ktorý bol predná návnada siaha do vačku na svojom habite a vyťahuje z neho vreckovku. Vďačne som ju prijala a pridržala si ju pri nose.

„Margus, nechajte nás o samote. Potrebujem sa s Luci porozprávať.“

Sakra! Toto nevyzerá dobre. Magister len prikývol. Otočil sa a bez seba menšieho reptania odišiel. Nick ho nasledoval. Čo sa tu pre sto drakov deje?

*Viem, kapitolka o ničom a ešte k tomu po dlhom čase, ale nenapadlo mi nič čo by sa dalo použiť. Avšak aj keď je o ničom je dôležitá... Taktiež nemienim robiť túto story na viac ako tridsať či štyridsať kapitol. Nemám to rada a nemienim sa stať takým pisateľom. Radšej spravím pokračovanie, samozrejme len keď sa Vám to páči. Bola by som rada, keby ste svoje vyjadrenie napísali do komentov. Vďaka. :)

Sikakm

P.S. Prajem šťastný Nový rok :D :P