Jazdkyňa

Útek

*Neverím a myslím, že ani Vy nie. Ja som stihla napísať kapitolu za dva dni!!! :D :D ... To je akoby mi niekto povedal, že na vysvedčení budem mať len jednotky. V každom prípade je trochu chaotická (podľa mojej mienky) a tiež nie veľmi zamotávajúca. :D ale dúfam, že sa bude páčiť.

Sikakm

Nick

Sedel som v spoločenskej miestnosti a čakal na Luci. Ako sa už určite dozvedela, mal som sa stať jej sprievodcom, ochrancom, príveskom – nazvite si to ako chcete. V každom prípade som mal prísny zákaz sa od nej pohnúť. Dôvod bol jednoduchý. Ak mala srdce Crisie v sebe, celá škola by mohla byť v ohrození. A najviac Luci. Nemienil som ju vystaviť nebezpečenstvu. Nie, keď som ju práve získal. Odrazu sa rozrazili dvere. Stála v nich postava. No kým si moje oči stihli privyknúť na svetlo zvonku, postava zmizla. Jej vôňa mi udrela do nosa ako náhle prebehla okolo mňa a stratila sa na schodisku. Vedel som, že to bola Luci. Na nič som nečakal. Postavil som sa z kresla a rozbehol sa za ňou. Nevedel som, čo spôsobilo jej chovanie. Neveštilo to však nič dobré. V takýchto chvíľach som mal byť pri nej. Srdce sa mohlo nevedomky zobudiť a spôsobiť problémy. A presne tomu sme sa snažili zabrániť.

Luci

Agresivita. Hnev. Tieto dva pocity sa ma držali celú cestu z riaditeľne. Moja hlava bola ponorená do jedného a toho istého okamihu.

 

Alama zavrela dvere a tak ma zajala medzi štyrmi stenami. Cítila som jej hnev, jej radosť, no aj jej napätosť. Nevedela som, čo nasleduje. Nebolo to však nič dobré. Pomalými krokmi prekonala vzdialenosť medzi nami. Jej oči sa zaborili do mňa. Prinútili ma sadnúť si do pohovky, ak sa tomu tak dalo vravieť. Bola zaprataná niekoľkými knihami a kusmi oblečenia. Nestihla som ho však odhodiť a tak som dopadla priam naň.

„Nebudem ti vravieť, aké nezodpovedné bolo od teba porušovať moje zákazy,“ začala.

„Nemala som na výber,“ odporovala som.

„Vždy máme na výber. Lenže ty dokážeš myslieť len na iných Luci. Koľkokrát som ti povedala aby si sa nikdy nezaplietla so strážcami?“

Veľa, napadlo mi, no nemienila som jej protirečiť. Nemalo by to cenu.

„Potrebovali ma,“ šepla som s nádejou, že to pochopí.

„Je mi jedno, či ťa potrebovali alebo nie. Ty sa do ich sporov nemáš čo miešať.“

„Ale ten les...“

Alama ma zastavila pohybom ruky.

„Viem všetko. Nenamáhaj sa. Nick nám to všetkým objasnil. Preto ti na to poviem jediné: bez dozoru sa nepohneš ani na krok.“

Moje srdce vynechalo úder. Dozor. Nie! To nemôže!

Prudko som sa zdvihla na nohy.

„Nenamáhaj sa odporovať, všetko je dohodnuté. Nick ťa odteraz bude sprevádzať na každom tvojom kroku. Bez neho ťa nechcem ani len vidieť.“

Na niekoľko sekúnd som sa potešila, no potom si to uvedomila. Žiadne návštevy Aquarisu. Žiadne súkromie a výlety do jaskyne. Všetko je preč.

„To je všetko. Na teraz ťa nechám. Čakaj však, že budem chodiť na predbežné prehliadky. Po tom, čo si spôsobila ťa nemôžem nechať len tak.“

Vytvorila si portál a zmizla v ňom.

 

Moje nohy ma automaticky doniesli k izbe. Počula som hlas, ktorý volal moje meno, no nevenovala som mu pozornosť. Otvorila som dvere, vošla dnu a tresla nimi tak, že to museli počuť až v prednej časti školy. Bola som nahnevaná. Nenormálne nahnevaná. Popravde povedané, nevedela som čo robím. Moje telo pracovalo ako nejaký mechanizmus. Bez rozmýšľania. Jediné, čo som chcela bolo ujsť. Niekam ďaleko, kde by mi nikto nediktoval pravidlá. Schmatla som batoh, ktorý som si v prvý deň priniesla so sebou a nahádzala som doňho všetko čo sa dalo. Ako mi to mohla urobiť? Štrnásť rokov ma vychovávala ako vlastnú. Vždy bola ku mne milá, no nikdy mi nedovolila pomáhať. Nechápala som a nechápem prečo. Čo by sa mohlo stať? Dobre, až na tú kómu a pár popálenín. Ale veď to nebolo nič vážne. Vložila som posledné knihy do batohu a uzavrela ho. Do ruky som vzala bábiku, jedinú spomienku na mojich nepoznaných rodičov. Dozviem sa niekedy pravdu kto som? Kto boli oni? Kam naozaj patrím? Nemohla som sa týmito otázkami zaoberať teraz. Počula som Nicka a niekoľkých mágov, ktorý sa snažili dostať dnu. Mávla som voľnou rukou pred sebou a počkala, kým sa predo mnou objaví portál. Môj cieľ bol jasný – mimo Driantu. Mimo tento svet. Obraz sa vyjasnil. San Francisko. Presne to potrebujem. Priateľov, ktorý nedisponujú mágiou. Ktorých poznám od detstva. Cítila som ako sa Cara premiestnila do prívesku.

Snáď si si nemyslela, že ťa nechám odísť len-tak.

Usmiala som sa. Bola som za ňu vďačná. Nikdy ma nezradí.

Napriahla som ruku a dotkla sa druhého sveta. Na nič som nečakala. Počula som ako sa chlapci prebili až dnu. Skočila som do portálu prv, než by ma niekto stihol zastaviť alebo nasledovať.

Zbohom Lucinda Persová. Vitaj Luci.