Jazdkyňa

Dobrá škola, najlepšia spolubývajúca

Nathan

Nick sa zobudil ako prvý. Keď sa snažil potichu vytratiť, zobudil som sa.
„Kam ideš?" opýtal som sa.
„Trochu si zatrénovať. Potrebujem si vyčistiť hlavu."
Otvoril dvere a už ho nebolo. Posadil som sa a zívol. Na koberci pri posteli sa váľali moje veci. Zobral som ich a prezliekol sa. Rozprestrel som závesy a dovolil Slnku osvetliť našu útlu izbu. Fajn, mohol by som zájsť do jedálne a niečo zjesť. Presunul som sa k dverám. Už-už som ich chcel otvoriť, keď sa kľučka pohla. Ustúpil som. Dvere sa otvorili. Stálo v nich dievča. Blond vlasy jej padali na chrbát. Jej nádherná tvár ma dostala hneď pri prvom pohľade. Zodvihla svoje bledomodré oči a zadívala sa na mňa.
„Krucinál, tušila som, že to nebudú správne dvere. Sorry."
Otočila sa a chcela odísť.
„Počkaj!"
Zastavila sa a otočila. Nechápavo sa na mňa zahľadela.
„Koho hľadáš?"
„Skôr čo. Svoju izbu."
„Dievčenské izby sú na druhej strane."
„Aha. Tak toto si vypije."
„Kto?"
„Magister. Prvý deň a on si zo mňa robí žarty."
„Možno si ho len zle pochopila."
Zodvihla ruku a prešla si ňou po brade. Potom sa začala smiať.
„Ja blbá. On myslel zabočiť vpravo zo schodov. V každom prípade prepáč."
Opäť sa otočila.
„Počkaj!"
„Čo ešte?"
„Mohol by som ťa odprevadiť? Aj tak som chcel ísť na raňajky."
„Môžeš."

Luci

Vyzeral celkom milo. Mohol by byť dobrý kamarát.
„Môžeš."
Usmial sa a pribehol ku mne. Celou cestou ku mne sme sa rozprávali. Bol to tip chalana, ktorý sa dokáže priateliť aj s dievčatami. Keď sme došli k správnym dverám, rozlúčil sa a rozbehol sa preč. Chytila som kľučku a modlila sa, aby som opäť nevbehla inde. Predo mnou sa objavila malá izbietka. Vošla som dnu. Na ľavej strane bola drevená posteľ, podobajúca sa tej mojej. Na perine bolo pripravené pyžamo bielej farby. Druhá posteľ stála napravo. Taktiež bola drevená, no namiesto bielych obliečok mala modré. Posteľ bola neupravená. Pri okraji stál malý stolík a na ňom bol papierik. Priblížila som sa a pozrela sa na vrchnú stranu. Mojej spolubývajúcej. Zobrala som ho do rúk a roztvorila.

Ahoj spolubývajúca,
Prepáč, že sme sa nemohli stretnúť hneď pri tvojom príchode. Dostala som totiž menší trest. Radšej nebudem hovoriť prečo. Dúfam, že ti Magorster odovzdal môj odkaz. Teším sa, až ťa lepšie spoznám.
Tvoja spolubývajúca, Rhina.

Magorster? Zasmiala som sa. Zložila som si batoh na upravenú posteľ a otvorila ho. Boli v ňom poukladané knižky a niečo, čo pripomínalo fotografiu. Alama to vytvárala pomocou kúzla. Položila som si ju na nočný stolík. Nad posteľou bolo pár poličiek. Uložila som na ne knihy s kúzlami a históriou. Pri konci postele stála skriňa. Na stene oproti dverám bolo okno. Pod ním stôl na písanie. Na ňom bol ďalší odkaz.

Asi sa čuduješ, kde je kúpeľňa. Nepoteším ťa, ale WC aj sprchy sú spoločné.

Super. Hodila som sa na posteľ a pripučila batoh s ostávajúcimi vecami. Vytiahla som ho a položila na zem vedľa postele. Ruky som si dala za hlavu a zadívala sa na kamenný strop. Čo teraz? Do poludnia ostáva nejaká tá hodina. Rada by som si to tu obzrela. Magister spomínal, že tá budova v strede slúži ako telocvičňa. Nebolo by od veci zamlátiť si do figurín. Keďže Nathan spomínal, že majú práve raňajky, nemal by tam nikto byť. Postavila som sa a vyšla z izby. Prešla som cez spoločenskú miestnosť a vyšla von. Došla som ku dverám do telocvične a jemne ich pootvorila. Nakukla som dnu. Uvidela som nejakú postavu, mlátiť do figuríny pred sebou. Stačilo, aby sa na sekundu otočil a vedela som, kto to je. Nick. Tak to nie. Ak je tam on, ja tam nevkročím. Nevošla som, no ani neodišla. Zaujal ma jeho postoj a pohyby. Dokázal by ma dostať za pár sekúnd. Vyzeral fakt nebezpečne, no zároveň ma na ňom niečo zaujalo. Niečo, kvôli čomu som od neho nevedela odtrhnúť pohľad. Ale čo? Odrazu prestal, otočil sa vpravo a odišiel. Nemala som dosť pootvorené dvere, takže sa mi stratil z dohľadu. Radšej by som mala ísť. Zavrela som dvere a chcela odísť, keď ma niekto chytil za zápästie a snažil sa dostať na zem. Ja som ho podkopla. Zvalil sa na zem a mňa stiahol na seba. Bol to Nick.
„Ty?" povedal, hladiac mi do očí. „Čo tu sakra robíš?"
„Ver, že ani pre mňa to nie sú najšťastnejšie chvíle."
Postavila som sa na nohy.
„Tak prečo si tu?"
„Štúdium. Musela som prijať tvoju „prihlášku"."
Uškrnul sa, postavil a priblížil nebezpečne blízko k mojej tvári.
„Neboj, tu sa o teba postarajú."
„To skôr ty by si potreboval starostlivosť," prezrela som si jeho strapaté vlasy a zapchala nos na znamenie zápachu. „A tiež lekcie slušnosti."
Niekto obďaleč sa zasmial. Obidvaja sme otočili hlavy za zvukom a snažili sa nájsť toho človeka. Bolo to dievča. Malo plavé vlasy a medzi pramienkami sa objavovala tyrkysová modrá. Jej pleť bola bledá až biela. Keď sa priblížila, uvidela som jej modré oči, ako najnižšie miesta v oceánoch. Pery mala ako ružový lupeň. Jej oblečenie bolo iné, než u ostatných študentov, čo som videla. Oblečené mala azúrové tričko, ktoré jej odhaľovalo brucho, modrú sukňu, zostrihanú postupne a zachytenú opaskom. Na nohách mala hnedé kožené sandále. V ruke držala metlu a mierila s ňou na Nicka. Usmiala sa a pozrela na neho.
„Nemal by si už ísť?"
„Nemáš mi čo rozkazovať!"
Otočil sa a vybral sa do „hlavnej" budovy. Dievča sa pozrelo na mňa a pustilo sa do smiechu. Ja som sa smiala s ňou.
„Tak túto reakciu som uňho nevidela dávno. Naposledy keď som prišla ja."
„Aspoň mi dá pokoj. Vďaka za záchranu."
„Aj nabudúce. Mimochodom, som Rhina."
„Moja spolubývajúca?"
„Á, tak ty si tá nová. L..."
„Luci."
„Jasné. Počula som, čo si spravila Nickovi. Musím povedať, že si určite budeme rozumieť."
„Takže klebety sa tu šíria pomerne rýchlo," uchechtla som sa.
„Povedzme, že keby si potrebovala nejakú špinu na tunajšie alchymistky, poskytnem ti každý detail."
„Máš pravdu. Budeme si rozumieť."
Opäť sme sa zasmiali. Rhina odhodila metlu, ktorá tupým buchotom spadla na kamenistý chodník a prehodila si ruku cez moje rameno. Začala ma ťahať pod najbližší strom.
„Tak, Luci, je načase povedať mi niečo o sebe."
„Radšej začni ty."
Povzdychla si.
„Dcérka bohatých rodičov vládnucich v Aquarise. Jazdkyňa. Dračica sa volá Chloe. Teraz ty."
„Jazdkyňa. Desať rokov som žila na Zemi. Potom som sa presťahovala ku Alame."
„Alama? Tá Alama?"
„Ak myslíš čarodejnicu žijúcu v lese tak áno. Čo je na tom také zvláštne?"
Rhina zvážnela.
„Podľa toho, čo som počula, Alama nemá ľudí moc v láske. Pred štrnástimi rokmi bol jeden dedinčan svedkom toho, ako si Alama obľúbila jedno dieťa."
„Mňa."
Na jej perách hral úsmev. Tušila som, že by chcela vedieť viac.
„Prepáč, ale podrobnosti nerada hovorím novým tváram."
„Chápem. Aspoň viem, že nie si ako jedna z tých pipiek."
Zdvihla ruku a priateľsky ma buchla do ramena. Započula som niečo ako zvonenie. Alebo to bol skôr gong?
„Sakra, opäť budem meškám. Fáber ma zabije."
Chytila ma za ruku a začala so mnou utekať do prednej budovy.

*Taaak ďalšia kapitolka uverejnená, zároveň je to aj predposledná pred mojim odchodom. Tak tak už sa to blíži. Nebojte drahí čitatelia budem písať ako o dušu... Otázkou bude či práve túto knihu...;) No nič... snáď sa vám kapitolka páčila a mienite čakať na pokračovanie.
PS. Ospravedlňujem sa za gramatiku (pre istotu) :D
Sikakm