Jazdkyňa

Nový svet

*Po dlhom čase som bola schpná prinútiť sa a písať. Taktiež može ďakovať opäť mojej sestre, kvôli ktorej som sa k tomu aj dokopala. Prepáčte, možno zniem nahnevane no mámza sebou tri písomky a ďalšie pre sebou. Takže to skrátim...

Hezké počtení :)

Sikakm

P.S. Obrázok je opísaný bez vodopádov na bokoch. Je to len taký záchytný bod.

Luci

Len čo sme sa ocitli na druhej strane portálu, do očí sa mi vtlačila žiara slnka. Musela som počkať, kým sa svetlo z mojich očí stiahne. Akonáhle sa tak stalo, uzrela som pred sebou nový svet. Zelené pastviny sa tiahli až k tmavým listnatým lesom. Na ľavo sa črtalo more modrejšie než belasá obloha. Pobrežie tvoril piesok na pohľad jemnejší než páperie. Slnko, ktoré ma hrialo bolo práve nad našimi hlavami.

Luci, pozri.

Zodvihla som hlavu a temer padla na kolená. Našťastie ma chlapec, ktorý bol so mnou, zachytil.

Pred nami sa zjavil palác. Bol obrovský, postavený do kruhu, majestátne sa týčiac k nebesiam. Celý bol biely s pozlátenými pásmi pri hlavnom vchode a zlatými soškami, ktoré tvorili zábradlie. Vežičky – ktorých som napočítala v celku sedem – boli sfarbené modrou farbou no ich vrch bol opäť pozlátený.

Okolie tvorili domy s rovnako modrými strechami ako boli vežičky. Boli dosť natesno pri sebe, no sem tam sa objavili aj zelené časti. Taktiež tu boli aj doky, ktoré určite umelo vybudovali aby lode mohli stáť priamo pred palácom.

Ako Cara oblietala mesto, mala som možnosť prezrieť si aj druhú stranu. Tú, ktorá sa skrývala za palácom. Tentokrát som videla draky. Veľa drakov. Všetky boli šedé, niektoré oblečené do striebornej zbroji, iné poletujúce nízko nad zemou. Moje oči sa rozšírili. Nie len od prekvapenia, ale aj od strachu. Ak by si nás všimli, existovala by len malá možnosť, že by sme prežili ich útok.

Bola som pripravená prikázať Care odletieť, keď nás odzadu niečo napadlo. Cítila som ako ma chlapec chytil a spolu so mnou sa pomocou mágie dostal z Cary. Na tú z vrchu dosadol drak. Bol väčší, mohutnejší, čierny ako uhoľ. Čierny ako...

Moje oči sa rozšírili ešte väčším strachom.

„Nick? To je Nickov drak! Pusti ma!“ kričala som po chlapcovi.

Čím viac som sa však chcela vymaniť z chlapcovho zovretia, tým viac som sa cítila unavená. Môj pohľad smeroval k Care. Bola uväznená v dračom zovretí. Cítila som, ako jej chabne celé telo, rovnako ako to moje. Moje oči sa opäť pomaly zatvárili. Teraz som však nevedela, na koľko.

×××

„Dobré ráno Margareth. Priniesla si mi čaj?“

„Áno, pane. Nemôžem si pomôcť. A vyzerá to, že ani vy nie. Ste pri nej už tretí deň!“

Tri dni? Tak dlho som spala? Je pravda, že skrývaniu na Zemi som toho veľa nenaspala, no až tri dni? Cítila som, ako mi niekto pritiahol perinu bližšie ku krku. Cítila som niečí dych na svojej pokožke. Neodvážila som sa však otvoriť oči. Čakala som na samotu, v ktorej sa budem môcť vytratiť za Carou a utiecť. Nemám v úmysle ostať v civilizácii.

Teplý vánok mi prestal ohrievať tvár. Počula som zavŕzganie stoličky, ktorá stála opodiaľ mojej postele. Tácka, na ktorej pravdepodobne slúžka priniesla čaj zaštrngotal hneď ako sa dotkol dreveného stolčeka. Nič z toho som nevidela, no vedela som si domyslieť, čo sa tu práve odohráva. Slúžka sa istotne usmieva a chlapec, v ktorom som spoznala svojho pasažiera jej úsmev opláca. Vzhľadom k hlasu slúžky som odhadovala, že už má nejaké roky za sebou.

„Mali by ste si odpočinúť.“

„Nemôžem. Čo ak sa prebudí? Mohla by zneistieť a pokúsiť sa utiecť.“

Chlapec sa odmlčal.

„Ako je tom jej drak?“

„Pán vravel, že sa včera vo večerných hodinách prebudil. Nebude trvať dlho a aj ona bude hore. O dôvod viac aby ste upravil a zmenil oblečenie.“

Chlapec sa zasmial. Jeho hlas bol rovnako vľúdny ako pri našom prvom stretnutí na Zemi.

„Presvedčila si ma.“

Stolička opäť zavŕzgala. Bolo počuť kroky, otvorenie dverí. Potom sa kroky stratili. Konečne som mala možnosť otvoriť oči. Prvé, na čo som vzhliadla bola kamenná stena oproti mne, spestrená modrou vlajkou, na ktorej sedel biely drak. Vyzeral rovnako ako Cara.

Keď som sa rozhliadla, mala som možnosť uzrieť celú komnatu. Bola obrovská. Predo naľavo sa nachádzalo len okno, zatiaľ čo na pravej strane zvyšok komnaty a jej cennosti. Najbližšie ku mne stála stolička, ktorú pred nedávnom opustil môj (ak ho tak môžem nazvať) väzniteľ. Hneď vedľa nej stál drevený stolík a na ňom tác s čaj, z ktorého sa stále parilo.

Ďalej, smerom ku dverám, ktoré som zbadala na pravej strane bolo umiestnené podlhovasté sedadlo na lenivé chvíľky, ktoré som si však ja nemohla teraz dovoľovať. Pred ním stál stolík a k nemu pridružené dve kreslá a pohovka. Celá táto nádhera bola z dreva prešívaná bielou látkou. Na kreslách, rovnako ako na pohovke sa nachádzalo niekoľko bielych a modrých vankúšov. Musela som uznať, že za vnútorný vzhľad tejto miestnosti by som udelila cenu.

Rýchlo som sa však spamätala. No tak Luci! Nie si tu na prehliadke starovekých hradov. Vyskočila som z postele, plná energie. Všimla som si, že biela košeľa v ktorom som bola nebola moja. Len dúfam, že ma prezlieklo dievča alebo aspoň mág. Rýchlo som priblížila prsty k vrchu hlavy. Moje oblečenie sa razom zmenilo na moje obľúbené.

Nemala som však čas na pochvaly ohľadom svojej módy. Spoza dverí, ktoré viedli na chodbu som začula pár hlasov. Vedela som, že útek už nestíham. Mágia mi tiež bude na dve veci, ak aspoň jeden z nich je mág. Rozhliadla som sa po miestnosti a spravila prvé, čo mi napadlo. Skotúľala som sa pod posteľ, v ktorej som doteraz odpočívala.

Dvere sa opäť otvorili. Započula som niekoľko krokov, ktoré však okamžite zastali. Chvíľu sa nič nedialo, dokonca som si myslela, že som si kroky len vymyslela. No až sa ozval hrubý mužský hlas vedela som, že moja predstavivosť je na mieste.

„Vyhláste poplach! Princezná utiekla!“

Nebyť mužovho výrazného hlasu bol by počuť môj hlas, ktorý zahrešil. Oslovenie, ktoré som práve získala vôbec nedávalo zmysel. Ja? Princezná?

Luci!

Cara? Si v poriadku? Okamžite sa prenes! Odchádzame!

Nie Luci. Oni sú dobrí. Neublížia nám. Neboj sa ich.

Nasucho som prehltla? Môžem jej veriť? Čo ak ju ohrozujú? Nedozviem sa, kým neskúsim. V najhoršom prípade skončím vo väzení rovnako ako v škole.

Jemne som nadvihla prikrývku, ktorá kryla spodok postele. Videla som pár topánok stojacích pri sedačkách. Povzdychla som si a pomaly sa vyplazila von.

Hor sa do jamy levovej.