Jazdkyňa

Návrat

Luci

Pomaly som prichádzala k vedomiu. Nado mnou preletoval kŕdeľ vtákov. Po chvíli sa stratili za korunami stromov. Tie upokojujúco mávali vetvami, v ktorých si vietor vytvoril svoje ihrisko. Šuchotal nimi upokojujúce melódie ktoré lákali k spánku. No ja som nemohla už viac spať. Rýchlo som sa posadila. Cara sedela oproti mne a úpenlivo sledovala okolie. Úprimne povedané ani nemusela, keďže ma preniesla do stredu čistinky. Tak sme sa totiž dohodli. Už od začiatku som tušila, že Jednota ma bude stáť cenu straty vedomia niekoľkých dní. Toto riziko som však mienila podstúpiť za účelom ohúrenia davu. Za účelom rešpektovania.

Zdvihla som ruky k nebu a poriadne sa natiahla. Cara sa očkom pozrela na mňa, no okamžite sa vrátila k obhliadaniu okolia.

„Kľud, nič nám nehrozí,“ povedala som rozospaným hlasom.

„To by som netvrdila. Už tri dni ťa nepretržite hľadajú.“

Tri dni. Tak dlho som spala? Očakávala som tak deň, alebo zopár hodín. Nie tri dni. Ak sa však nemýlim, Magister sa nepokúsil ani len náznakom niečo povedať Alame. Keby sa dozvedela o mojom „triku“, najprv si stiahla z kože jeho a potom mňa. A verte mi, ja by som rada žila ešte aspoň pár rokov.

Cara spozornela a obrátila hlavu doprava. Myšlienky sa mi prestali hmýriť a upreli sa na rovnakú stranu ako Carin pohľad. Najprv bolo ticho, no po niekoľkých minútach som započula hlas. Nickov hlas.

„Musí to byť tu. Pamätám sa, že niekde tu je tá čistinka.“

Dúfam, že moje ochranné kúzla fungujú, inak som v háji. Naďalej som hypnotizovala miesto odkiaľ prišiel hlas a modlila sa, aby ma Nick nenašiel. Nechce sa mi vracať do školy ako utečencovi v putách a tráviť každú voľnú chvíľu zavretá v žalári.

„Máš pravdu Nigrum, musíme hľadať aj inde. Tak poď.“

Vydýchla som vzduch nahromadený a zadržiavaný v mojich pľúcach. S Carinou pomocou som sa postavila na nohy a zistila, že sa mi energia po tak dlhom odpočinku vrátila aj s úrokmi. Smrad. Pot. A tri dni nosenia rovnakého oblečenia sa nevyplatilo. Potrebovala som urgentne aspoň akú-takú hygienu a nové oblečenie. Druhý bod nebol až taký veľký problém ako ten prvý. Jediné miesto s vodou je riečka, ktorá ústi do jaskynky. No jasné, jaskyňa. Ďalšia skrýš kde nemá možnosť ma hľadať.

„Cara, dokážeš vytvoriť portál do najhlavnejšej izby jaskyne?“

Prikývla. Otvorila papuľu a vydýchla kúsok dymu. Automaticky sa na ňom zobrazil náš ciel. Cara sa preniesla do náhrdelníku, nakoľko pre ňu je jaskyňa malá. Prekročila som portál. Ucítila som chlad, sálajúci z jaskynných stien. Pritekajúca voda sa vlievala do malého, no zato teplého jazierka podo mnou. Bolo obrastené machom a skaly pokryté slizom. V jaskyni bola tma, no vďaka svietiacim krištáľom som dokázala vidieť aspoň na cestu. Krištále boli premenlivé. Svietili si ako sa im zachcelo a keď do jaskyne vstúpil niekto cudzí, automaticky zhasli. Nenechávala som nič na náhodu a radšej si vytvorila zopár svojich svetielok. Hoc ma táto jaskyňa pozná, nikdy neviem, čo si zaumieni. Svetielka som položila k svojim nohám a zdvihla zrak k stropu jaskyne. Vyzerala ako nočná obloha, posiata miliónmi hviezdami a galaxiami, ktoré žiarili tak nádherne, že sa to nedalo ani len opísať. Toto som milovala na tejto jaskyni. Pokoj. Ticho. Krása.

V diaľke sa ozvalo syčanie. Sklonila som hlavu a upriamila svoj zrak pred seba. Z malej štrbinky predstavujúcej vchod sa dnu vplazili dva Griomy. Moji Griomy.

„Gya, Key!“ radostne som na nich zvolala.

Počkala som až sa ku mne doplazia a tuho objala ich slizké telá. Bola som rada, že ich opäť vidím. Aj ony boli radi. Pustila som ich, no neprestávala ich hladiť po hlavách. Ich syčanie pre mňa predstavovalo ako mačkine pradenie.