Jazdkyňa

Trest

Som unavená, hlava mi treští od bolesti, poriadne už nevidím na displej, no aj tak som vám dopísala kapitolu... Tak si to vážte ˇ^ˇ :D

Venované (opäť) natulinek :D... len kvôli tebe som to dnes dopísala...:D

Nick

Zazvonilo. Konečne! Nenávidím jazyky. Ako prvý som vybehol z učebne profesorky Fangovej a nasmeroval si to rovno do jedálne. Dúfam, že Magister príde na obed. Potrebujem sa ním nutne rozprávať. Otvoril som dvere do jedálne. Bola to veľká miestnosť s vysokým stropom. Po bokoch stáli stoly pre šiestich ľudí. Keď ma mágovia uzreli,postvili sa a otočili tak, aby na mňa mali výhľad. Toto gesto naznačovalo, kto je vyššie postavený. Potom čo bola rodina Vermonovcov vyhladená, stala sa z mojej rodiny najsilnejšia. Avšak nik sa z toho netešil. Bože, musím prestať premýšľať o minulosti.

Prešiel som k stolu vyhradeného pre jazdcov. Usadil som sa a vzhliadol k profesorskému stolu, ktorý bol situovaný na vyvýšenine, na samom konci jedálne. Jediný, kto pri ňom sedel bol profesor Fáber. Hľadel do prázdneho tanieru, uvažujúc nad niečím. Napodobnil som ho. Nevnímal som plniacu sa miestnosť. Medzi prichádzajúcimi boli však aj Katerin a Felix. Ich prechod k stolu sprevádzalo pískanie študentov a šum. Samozrejme, populárna pipka a sukničkár. Sadli si oproti mne, ako obvykle. Našťastie som sa stihol vyhnúť očnému kontaktu a tak som nebol zapojený do rozhovoru kto ako dnes vyzerá. O chvíľu sa privalil aj Nathan. Sadol si vedľa mňa a snažil sa ako-tak polapiť dych.

„Nevidel si Luci?“ spýtal sa medzi nádychmi.

„Nie. Skúsil si izbu?“

„Áno, dokonca aj ostrov. Griseo tvrdí, že aj Cara a Chloe niekam zmizli.“

Tak toto je zlé. Ak sa Luci stratila budem ju musieť (ako jej „nálezca“) nájsť. Sklonil som hlavu a povzdychol si.

Do jedálne vošiel Magister. Všetci sme sa postavili a počkali, kým usadne na svoje miesto v strede profesorského stolu. Keď tak urobil, luskol prstami. Dvere, ktoré sa nachádzali po stranách zadnej steny roztvorili. Vyšli z nich postaršie ženy nesúce taniere plné mäsa a zeleniny. Postupne ich pokladali na každý stôl. Akonáhle obslúžili aj posledný, zmizli tak rýchlo ako sa objavili. My sme sa mohli pustiť do jedenia.

Počas večere som zacítil niekoľko pohľadov upierajúcich sa mojim smerom. Obzrel som sa a stretol sa so Cynthiným pohľadom. Sedela neďaleko nášho stolu. Milo sa usmiala. Skúšaj to inde, pomyslel som si. Prerušil som náš očný kontakt. Obrátil sa viac vľavo a uvidel Rory. V očiach mala strach, ktorý navonok neprejavovala. Nepozerala však na mňa ale na voľné miesto na rohu stola. Hneď som pochopil, že vie, o čo sa jedná. Chcel som sa postaviť a vyžmýkať z nej každý detail, no pravidlá mi to zakazovali. Postavenie, nie žmýkanie. Budem si musieť počkať. Až vyjde von, žiadne pravidlá ma nezastavia.

Práve som dojedal jeleniu pochúťku, keď sa nado mnou objavil tieň Magistra. Postavil som sa a sklonil hlavu.

„Chcel by som sa s tebou porozprávať Nick.“

Zdvihol som hlavu a uvidel ho kráčať ku dverám. Rezkým krokom som sa vybral za ním. Otvoril dvere. Vyšli sme na tichú chodbu halenu v prítmí.

„Čo sa deje?“ položil som otázku, akonáhle sme boli z dohľadu posledných zvedavcov.

„Opýtam sa ťa len raz Nick. Kde je Luci?“

Jeho výraz bol prísny až vražedný. Zabodával sa do mňa ako najostrejší meč na škole. Ak to prežijem tak Luci zabijem!

 „No viete. Vec sa má tak, že-“