Jazdkyňa

Plány

*Áno, Sikakm sa naučila vhadzovať videjká a obrázky... takže vám sem rovno jedno dala... odporúčam zapnúť na začiatok no je to len na vás :)

Luci

Cesta domov mi prišla ako prejsť celý svet. Myšlienky som mala rozhádzané natoľko, že som pomaly začínala pochybovať sama o sebe. V hlave mi stále zneli slová, ktoré ten chlapec vyslovil. Nedokázala som im uveriť. On vie pravdu. Vie kto som.

Otvorila som dvere od Sofiinho domu. Bez reči či pozdravu som vybehla na horné poschodie a zamkla sa v hosťovskej izbe, ktorá mi týždeň bola domovom. Veci som hodila na posteľ po mojej ľavici. Bundu som nechala povaľovať sa na zemi. Presunula som sa k ploche pod oknom preplnenej vankúšmi. Posadila som sa, nohy pritiahla bližšie k hrudi a položila si na ne hlavu. Môj pohľad sa zafixoval na more. Mesiac, ktorý jasne žiaril už počas mojej cesty domov, sa ligotal na pokojných vlnách. Hviezdy, ktoré mu robili spoločnosť, boli roztrúsené po celej oblohe. Vďaka mojej záľube v knihách, ktoré mala Alama doma, som dokázala určiť niekoľko obrazcov. Dokázala som určiť Veľkú medvedicu aj malú, Strelca a dokonca aj Orión. Doslova som cítila, ako mi napätie vystupuje zo žíl. Konečne som sa dokázala uvoľniť. Bolo to ako by mi niekto povedal, že je po všetkom. Že nič z toho, čo sa stalo nie je pravda. Že stále žijem kľudným životom dievčaťa z lesa. Moje problémy sú len ako prežiť a nenahnevať Alamu.

Zacítila som, ako sa mi po líci kotúľa slza. Krajom dlane som ju zotrela. Všimla som si, že obloha ktorú som obdivovala sa zatiahla. Bola to príhodná chvíľa.

„Cara? Čo by si povedala na menší prelet?“

Ani nevieš ako by ma to potešilo.

Usmiala som sa. Nič nemôže byť lepšie než cítiť nočný vánok na svojej pokožke. Dotkla som sa okna a mierne ho otvorila. Áno, mala som v úmysle z neho vyskočiť. No prv než som tak spravila vzala som si bundu, kde sa nachádzali všetky potrebné veci, vrátane kľúčov od domu Heartových.

Vyskočila som na parapet a zahľadela sa na zem. V mysli sa mi vynorila spomienka s Rhinou. Dnes som však mágiu nemohla použiť. Obrátila som sa tvárou do izby. Ruky som zakliesnila o zárubňu. Opatrne som nechala nohy ovisnúť pozdĺž vonkajšej steny. V duchu som ďakovala, že si Heartovy nechali vybudovať výklenok na prvom poschodí. Najtichšie ako sa len dalo som dopadla na jeho strechu. Prešla som ku kraji a mienila zopakovať svoju šialenosť.

Avšak pri poslednom kroku ku kraji sa mi pravá noha pošmykla a ja som sa zosypala na zem ako vrece zemiakov. Poriadne som si zanadávala. Veď kto aj nie. Teraz ma nebola len hlava od premýšľania ale aj zadok od pádu. Perfektné, tento deň už nemôže byť lepší.

„Si v poriadku?“ započula som známy hlas za mojim chrbtom.

Otočila som. Asi o päť metrov ďalej stála skupinka piatich detí. Dve z nich som spoznala okamžite. Tie tváre, ktoré sa na mňa pozerali s hrôzou a bolesťou by som spoznala kedykoľvek. Nick a Rhina. Sakra! Ako ma našli?

Nick podišiel ku mne a pozrel sa na moje telo. V duchu som ďakovala za zemskú technológiu. Nafarbené vlasy a kontaktné šošovky ma dokázali uchrániť pred odhalením môjho pravého ja. Nevinne som sa naňho usmiala a rozbehla som sa opačným smerom než prišli oni. K môjmu šťastiu nikto ma nesledoval. Hneď ako som sa moje nohy dotkli ešte stále teplého piesku, povolila som Care nech opustí náhrdelník. Tušila som, že Nick a ostatný spozorujú žiaru. Preto som nemala veľa času. Nasadla som na Caru a použila „Invisib“. Nič som však nenechala na náhodu. V ruke som vytvorila bielu guľu a poslala ju opačným smerom, než sme sa vybrali mi. Len dúfam, že to postačí.

Nick

„Aquaris?“ opýtal sa Magister.

Rhina pokrútila hlavou.

„Nenašli sme ani len zmienku o tom, že by prišla do Aquarisu. Dokonca aj strážcovia potvrdili, že nikoho s jej popisom nevideli.“

„Dobre, čo Drianta?“

„Prezreli sme každý les, mesto dokonca sa mágovia pýtali aj strážcov. Nič. Akoby sa prepadla pod zem,“ odpovedal Magistrovi Felix.

Nathan stál ticho v tieni na opačnej strane než som bola ja. Úprimne povedané, bol som rád. Vedel som, že ak by sme sa dostali do blízkeho kontaktu, nevyšlo by z toho nič len bitka. A to sme práve teraz nepotrebovali. Pre nás oboch –aspoň dúfam, že aj pre neho- bolo prvoradé nájsť Luci.

„Takže musí byť na Zemi. Pravda Alama?“

Pohľady všetkých prítomných sa upriamili na Alamu, ktorá sedela v Magistrovom kresle za jeho stolom. Ruky mala späté a hlavu položenú na nich. Neodpovedala a tak sa Magister presunul k jej pravému boku. Vystrel ruku a chystal sa dotknúť jej pleca.

„Ak sa ma čo i len dotkneš bude ma to stáť môj týždenný prieskum Zeme a aj moc, ktorú do toho vkladám,“ sykla po ňom.

No jej slová sa dostali až ku mne. Ona vie kde je Luci.

„Kde je? Našli ste ju? Je v poriadku?“ chrlila zo seba Rhina ako ohnivý drak svoje plamene.

„Upokoj sa dievča. Viem kde je. Nie však presne. Niečo, alebo niekto blokuje moju presnú lokalizáciu.“

„Akoby ste ju dokázali presne zamerať?“ opýtal som sa nedôverčivo.

Pravda, nedokázal som pochopiť tým alchymistickým hókusom-pókusom, no ak by to bola pravda, prečo by nám to vravela až po týždni? Alama zdvihla svoj pohľad, ktorý sa ako ostrý dračí zub zabodol priam do mňa. Uvoľnila ruka a postavila sa.

„Existujú kúzla, ktoré zvládajú vyššie stupne mágov. Napríklad ja alebo Margus. Bohužial aj Luci. Nevie ju však ovládať tak perfektne. No vie jej základy. Prvoradé pri vystopovaní akéhokoľvek mága, človeka, či dokonca aj magickej bytosti potrebuješ predmet, ktorý jej patril.“

Alama pozdvihla ľavú ruku a roztvorila ju. Uvidel som prameň zlatých vlasov ligotajúcich sa na lúčoch slnka.

„Ako druhé je potrebné, aby dotyčná osoba či vec čarovala, či aspoň vydávala nejakú mágiu. A tu nastáva problém. Luci si je vedomá toho, že ak by použila mágiu, jej útek by bol zbytočný. Preto ju neviem nájsť. Celý mesiac nepoužila ani len kúsok zo svojej mágie.“

Nepoužiť mágiu? To by bolo akoby mi niekto povedal, že už nikdy neuvidím Nigruma. Pri spomienke nato, ako som oňho skoro prišiel ma až striaslo.

„Je tu však jedna vec, ktorá mi pomáha vedieť aspoň ako také miesto, kde sa Luci nachádza. A tam pôjdete. Nájdete ju a privediete späť.“

„Čo je to za vec?“ spýtal sa Nathan, na ktorého som popravde úplne zabudol.

„Jej prívesky,“ šepla Alama, no aj hluchý v miestnosti by to počul. „Bála som sa, že by sa niečo takéto mohlo stať a tak som jej do je príveskov vložila lokalizačné kúzlo.“

Alama vystrela druhú ruku. Za nami sa objavila mapa mne neznáma. Bolo na nej veľa domov, usporiadaných do nejakých radov po častiach.

„To, čo tu vidíte je San Francisko, jedno z mnohých miest na planéte. Práve tu,“ objavila sa biela bodka uprostred malej zelenej roviny, „sa Luci naposledy ukázala. Od tej doby sa neukázala. Preto, Nick a Rhina, pôjdete na Zem a v tejto lokalite budete Luci hľadať. Vezmite si niekoľko mágov. Pri západe slnka vás budem čakať pred školou.“

Alama sklonila ruky. Automaticky som uhol z cesty a dovolil aby sa vytratila za dverami riaditeľne.

*Po dlllllllllllllllllhom čase je nová kapitolka... Vďaka Bohu všetky skúšky a písomky sú za mnou :D Takže nastáva čas na písanie. Bohužial mám na Wattpade rozpracovanú ešte jednu knižku a rada by som najskôr pridala časť k nej. Dúfam, že sa na mňa nebudete hnevať :P. Užite kapitolu ;)

Sikakm