Jazdkyňa

Epilóg

Deň ako každý iný. Slnko hrialo už od začiatku svojej púte. Občas ho zatienilo niekoľko mrakov, ktoré sa však rýchlo rozpŕchli kade ľahšie. Teplý mierny vánok vnikal medzi lístie stromov a pohrával sa s ním. Na vetvách zrelo ovocie rôznej veľkosti a farby. Zdobilo celú záhradu. Dodávalo jej radosť a zaháňalo jednotvárnosť. Porasty rastlín sa vlnili po okrajoch kamenných ciest. Ich belasé kvetiny pripomínali oblohu nad sebou. Akoby kúsky z nej padli na zem.

V záhrade Criesu sa zjavila postava. Už na prvý pohľad bolo možné poznať ženu. Biela sukňa sa vlnila pri jej chôdzi no aj vo vetre, ktorý naberal na sile. Látka padala až k zemi, kde sa jemne farbila dohneda.

Korzet ktorý bol časťou šiat zdobili biele dračie šupiny. Lesklá latka pôsobila ako skutočná šupina, no nebola ňou. Spevnený bol na jej hrudi a pre istotu ho držali ramienka zhotovené z rovnakej látky a rovnakou potlačou.

Čierne vlasy jej slúžka nechala spadnúť po jej chrbte. Dva bočné pramene uchytila čiernou sponou na záhlaví. Luci si ešte stále si nezvykla na ich farbu. Havrania čierna. Nepáčila sa jej. Nemohla sa dočkať až farba opadne a ona opäť získa svoje slnečné vlasy.

Na jej krku už nezvonili kovové prívesky, ktoré s hrdosťou nosila. Vystriedal ich decentný strieborný medailón - dar od Edarna. Jediné čo si nechala bola retiazka na jej zápästí. Biele srdce a tri písmená: LIV. Až teraz spoznala ich význam. Svoje pravé meno a hodnosť.

Zastavila pri múre ktorý zakončoval areál palácu. Ruky zložila na teplý kameň. Pohľad uprela do diaľky. V jej hlave bol zmätok. Vír nečakaných udalostí zmenil jej život v priebehu niekoľkých minút a len vďaka niekoľkým slovám. No bola odhodlaná pokračovať vo svojej ceste. Nemienila sa vzdať, práve naopak - chcela obnoviť upadnutú slávu svojho kráľovstva. Chcela, aby nepatrilo do vyhnanstva, aby sa ľudia nebáli, keď budú počuť meno Vermon alebo Cries. Nechcela nič viac a ani nič menej len to, čo bolo pred ňou. Zablúdila aj k pochybnostiam a strachu, no to všetko sa stratilo rovnako rýchlo ako prišlo.

„Luci," začula Loganov hlas volajúci jej meno.

Nechcela sa vzdialiť z tohto pokojného miesta. Vedela však, že nemá na výber. Dnes sa konalo jej predstavenie krajine a ak by chýbala asi by si to všimli. Naposledy sa pozrela do diaľky.

Dnes strácam svoje staré ja a prijímam to nové. Už viem kto som. Teraz už len pripomenúť to ostatným, pomyslela si.

Nikdy by nepomyslela, že sa jej dostane odpovede.

Neboj sa, nebudeš sama. O to sa zas postarám ja.

*Ešte raz ďakujem všetkým, ktorý mi pomáhali či hlasmi, komentármi alebo hocijak inak ... :)

Sikakm